Druhý deň v Spojených arabských emirátoch rozhodne nebol o oddychu – tento raz sme vynechali ranný bazén na hoteli a namiesto plávania sme si zvolili poriadnu misiu. Cieľ? Vidieť viac než len Dubaj. Tak sme naskočili na plán: autobusom do mesta, kde sa jazdí Formula 1. Už asi tušíš – ideme do Abu Dhabi! Veď keď sa povie SAE / UAE, väčšina ľudí pozná len tieto dve mestá: Dubaj a Abu Dhabi.
Okrem okruhu F1 ma tam však lákalo niečo úplne iné – miesto, kde sa točila kultová scéna z Rýchlo a zbesilo 7. Áno, tá, kde auto preletí z mrakodrapu do mrakodrapu. A keďže sme nemali požičané auto, išli sme ako praví dobrodruhovia – verejnou dopravou.
Ako sa dostať do Abu Dhabi?
Prvá misia: dostať sa na autobusovú stanicu, ktorá je hneď vedľa veľkého nákupného centra Ibn Battuta Mall. Našťastie, metro tam ide priamo – je to síce úplne na okraji Dubaja, ale nič, čo by sme nazvládli.
A zaujímavosť pre plánovačov budúcnosti: Metro medzi Dubajom a Abu Dhabi zatiaľ neexistuje, ale už sa roky hovorí o projekte hyperrýchlej železnice medzi týmito dvoma mestami. Takže raz možno naskočíme do kapsuly a za pár minút budeš prečesaný z Dubaja do Abu Dhabi ako v sci-fi.
Ako náhle dorazíš na autobusovú stanicu, hneď pod mostom si všimneš typické “letiskové” pásy – také tie esíčka, kde sa tvorí rada ľudí na spoj do Abu Dhabi. Nie je tam chaos, všetko je organizované ako na letisku a smer jasný: do hlavného mesta Emirátov. Odtiaľ chodia autobusy do rôznych miest, no táto linka patrí medzi tie najvyťaženejšie – jazdí každých 20 až 30 minút počas celého dňa, takže netreba panikáriť. Linka E101.
Po naložení sa do klimatizovaného autobusu (čo je mimochodom v tej horúčave dar z nebies) ťa čaká pohodlná cesta trvajúca približne hodinu a trištvrte. Autobus ťa vyhodí na centrálnej stanici niekde v strede Abu Dhabi – a tam sa začína naše malé dobrodružstvo: nájsť cestu k Emirates Palace.
Emirates Palace a Etihad Towers
Pre fanúšikov filmu Rýchlo a zbesilo 7 – áno, presne to je to miesto, kde išli vyobliekaní hrdinovia na akciu do mrakodrapu (Etihad Towers) a kradnúť hypersport, ktorý neskôr “preletel” z budovy do budovy.
A ako sa tam dostať? Prvým krokom je kúpiť si dobíjaciu dopravnú kartu (funguje podobne ako v Dubaji, ale vyzerá inak).Viac o karte v Dubaju nájdeš TU. Bez nej to MHD nepojde. My sme tú našu nakoniec darovali iným Slovákom, ktorých sme náhodne stretli v metre – ver či never, leteli s nami v rovnakom lietadle. Karta mala ešte dosť kreditu, takže snáď dobre poslúžila. 🫡
Takže, keď už ťa linka číslo 34 dovezie priamo pred Emirates Palace, si na správnom mieste. Zastávku ti dám dole na fotke. Táto majestátna budova nie je len tak hocijaký palác – je to luxusný hotel s piatimi hviezdičkami, no pravdupovediac, zaslúžil by si aspoň desať. Postavený bol pôvodne ako vládna budova, ale dnes v ňom môžeš normálne prespať… teda ak máš vo vrecku pár stovák až tisícok eur. Všetko v ňom je zlaté – doslova. Interiér zdobí viac než 1000 krištáľových lustrov a na stenách nájdeš zlaté, perleťové a mramorové obklady. A áno, tu sa natáčala aj známa scéna z Rýchlo a zbesilo 7 – takže pre filmových geekov ako som ja, zážitok ešte o level vyššie.
No a samozrejme, my by sme to neboli my, keby sme nešli aj dnu. A vieš čo? Vstup je úplne zadarmo! Keďže je to stále hotel, pustiť ťa môžu len do určitých zón – ale aj tak to úplne stačí. Všade zlato, mramor, kryštály, a dokonca aj záchody tam vyzerajú lepšie ako moja celá izba doma. Normálne som mal pocit, že som v paláci kráľa, len bez koruny. 😄
Next stop? – Qasr Al Watan
Ďalšiu zastávku dňa sme mali naplánovanú na miesto, ktoré vyzeralo na fotkách ako z inej planéty – Qasr Al Watan. No len čo sme dorazili do tej oblasti, zistili sme, že dostať sa dnu nebude len tak. Google mapy nám síce ukazovali trasu, no keď sme dorazili ku východným bránam, čakali nás len ozbrojení vojaci a poriadne veľké ploty. Trochu sme sa cítili ako vo filme – pred nami monumentálny biely palác a my s otáznikom nad hlavou, že kam vlastne ďalej.
Tak sme sa normálne spýtali jedného z tých vojakov, že „hello, how do we get in?“ a s úsmevom nás poslal späť – vraj že vstup je z úplne inej strany, kde je hlavná brána pre návštevníkov. No nič, spravili sme si okružnú jazdu pešo okolo plotov a nakoniec sme trafili správne. Ak tam teda plánuješ ísť – nechoď na slepo podľa máp, ale rovno hľadaj oficiálny vstup (nižšie ti dám aj fotku tej brány, nech neblúdiš jak my).
Vstupné nás vyšlo cca 15 eur na osobu, čo je v pohode, keď si vezmeš, že v cene máš aj shuttle bus – teda odvoz priamo ku palácu, lebo celé to sídlo je tak veľké, že by si sa tam peši uvaril.
A že čo to vlastne je? Qasr Al Watan nie je len nejaký pekný domček – je to oficiálne sídlo vlády Spojených arabských emirátov, kde sa stretávajú prezident, šejkovia a najvyšší štátni predstavitelia, prijímajú zahraničné návštevy, riešia diplomaciu a podpisujú zmluvy, ktoré ovplyvňujú celý svet.
Ten komplex je obrovský, pôsobivý a tak čistý, že by si sa hanbil hodiť aj smietku. Aby som ti to predstavil trochu bližšie – predstav si, že vezmeš Bratislavský hrad, dvakrát ho zväčšíš, celý ho oblečieš do bieleho mramoru, pozlatíš detaily, obkolesíš fontánami, palmami a ešte pridáš VIP atmosféru ako z Jamesa Bonda. Tak pôsobí Qasr Al Watan. Úplne ťa to pohltí ešte skôr, než vôbec vkročíš dnu.
A čo ta čaká vo vnútri?
A tu nastal kameň úrazu – vstup dovnútra Qasr Al Watan má svoje pravidlá a jedným z nich je aj dress code. Pokiaľ nemáš oblečenie, ktoré zakrýva ramená a kolená, nepustia ťa dnu, a to ani keby si bol princ z Dubaja. Ja som, samozrejme, dorazil v kraťasoch ako pravý turista a tak mi hneď ponúkli alternatívu – sivé tepláky, ktoré mi podali len tak z tašky. Trochu som si pripadal ako keď si na telesnej zabudneš úbor a niečo ti požičajú zo strát a nálezov, ale čo už, do paláca treba byť dôstojný.
Prekvapivo, nebolo mi vôbec teplo – a to aj napriek tomu, že vonku bolo viac než 35 stupňov. Človek by čakal, že sa v dlhých nohaviciach uvarí ako párka v hrnci, no v emirátoch je to iné. Suché podnebie a všadeprítomná klimatizácia robia svoje. Na rozdiel od Slovenska, kde sa človek topí už pri 25 stupňoch, tam je to úplne v pohode – až som si hovoril, že možno by som tie tepláky mohol nosiť aj doma.
A teraz k tomu interiéru – WAU. Už keď vstúpiš, padne ti sánka. Obrovský luster, ktorý visí zo stropu ako zo 100 a jednej noci, ti vyrazí dych. Hovoríme o jednom z najväčších krištáľových lustrov na svete, zavesenom v hlavnej sále „Great Hall“, ktorý váži niekoľko ton a skladá sa z desiatok tisíc ručne brúsených sklenených dielikov. Čistá zlatá noblesa.
Vo vnútri nájdeš aj múzeum, kde sú vystavené rôzne arabské artefakty, starodávne rukopisy, darčeky od iných hláv štátov a vzácne predmety zachytávajúce históriu aj budúcnosť Emirátov. Ale čo je najdôležitejšie – tento palác nie je len o paráde. Je to reálne funkčné sídlo prezidenta a vlády Spojených arabských emirátov, kde sa konajú oficiálne stretnutia, rokovania, medzinárodné summity a ceremónie.
A keď sa povie zlatý štandard, tak tu to myslia doslova – zlaté toalety ťa len utvrdia v tom, že sa nachádzaš v inom svete. Po návšteve interiéru sme sa ešte išli prejsť po záhradách – upravené chodníčky, palmy, trávniky, fontány, výhľad na more… ako z pohľadnice. Len tak sme sa túlali, keď zrazu priskočil SBS-kar a zdvorilo nás stopol – vraj už ďalej nesmieme, lebo že tam býva jeden z členov vládnucej rodiny. V pohode, chalan bol zlatý, tak sme to brali s úsmevom a išli sme sa ešte naposledy kochať tou veľkoleposťou.
Cesta späť a side – quest
Po všetkých tých palácoch a zlate sme si povedali, že už by aj stačilo a že by nebolo zlé sa konečne vrátiť do Dubaja. Nasadli sme na linku 34, ktorá nás hodila späť na autobusovú stanicu v Abu Dhabi, a odtiaľ už klasika klimatizovaný spoj smerom na Ibn Battuta. Tam sme aj vystúpili a chvíľu sme sa len tak poprechádzali, že niečo pohľadáme pod zub. Lenže bolo už okolo desiatej večer, niektoré obchody zatvárali, ale aj tak tam bolo toľko ľudí, ako keby bol deň – fakt neviem, kedy títo ľudia vlastne spia.
Hlad nás síce prešiel, ale oko nezaháľalo – objavili sme zopár obchodov s parádnymi košeľami, a že sem ešte skočíme neskôr niečo nakúpiť. No a potom padol nápad – že keď už máme do noci otvorené metro, mohli by sme sa ešte odviezť cestou do Mall of the Emirates. A prečo? No lebo tam sa dá lyžovať. Hej, normálne lyžovanie vo vnútri, keď je vonku 40 stupňov. Blázonstvo.
Ski Dubaj v Mall of the Emirates
V tomto obchodnom centre nájdeš Ski Dubai, najväčšie kryté lyžiarske stredisko na Blízkom východe. Majú tam sneh, lanovku, tubing, dokonca aj tučniaky! Človek si tam kúpi skipas, oblečie si bundu a môže ísť na vlek ako niekde v Jasnej, len s tým rozdielom, že keď vyjde von, musí prepnúť z „zima mód“ na „púšť mód“.
My sme si najprv dali niečo pod zub v čínskej reštaurácii – klasika, polievočka a niečo ľahké. A potom som sa vybral na výpravu, že chcem vidieť ten ich zázračný sneh. Lenže zádrhel – normálny výhľad na zjazdovku máš iba z reštaurácií a kaviarní, ktoré sú strategicky umiestnené pozdĺž celej steny pri stredisku.
Tak som sa vybral do jedného random podniku, ktorý vyzeral, že má najlepšie okná, a úplne na drzovku som sa spýtal obsluhy:
„Hi, can I just look at the snow? I really want to see the ski slope.“
A predstav si – oni že jasné, nech sa páči.
Bolo už okolo 23:30, čo bolo na nákupné centrum celkom slušne neskoro, ale podniky tam stále fungovali ako cez deň. Spravil som pár záberov, nadchol sa ako malé decko a šiel spňť za otcom:
„Poď, našiel som parádne miesto, odkiaľ vidno celé to lyžiarske stredisko!“
A tak sme sa tam vrátili ešte spolu. No povedz, nie je to fascinujúce? Oni to v Dubaji fakt myslia vážne, že všetko je možné, keď sa chce. A ja som si to zobral k srdcu. Odvtedy všetko robím naplno – a aj ty môžeš, ak chceš. Stačí len začať.
Večerná cesta na hotel bez metra cca 20KM
Ale ako sme sa dostali späť na hotel? Nooo… plán bol jasný – metro. Najlacnejší spôsob dopravy, ideálne keď je človek 20 kilometrov od ubytovania. Lenže v Dubaji metro nechodí pod zemou ako u nás, ale nad zemou, takže máš ešte aj parádny výhľad na celé mesto. Do stanice viedla priamo klimatizovaná chodba z nákupného centra, všetko tip-top. Lenže keď sme tam dorazili okolo polnoci, tak len zábrany a koniec – zavreté.
Oco samozrejme vystrelil ako šíp, že ešte stíhame, a ja som len kričal:
„Nééé, nechoď tam, je zavreté!“
A on tam stál pred tými dverami ako stratený pútnik pred Mekou.
No čo už. Trochu sme si podumkali nad osudom, potom sme si cez aplikáciu pozerali Uber a spol., ale nakoniec sme sa rozhodli pre taxík zo stanovišťa priamo v nákupáku. Tam majú normálne vyhradené koridory ako na letisku, kde sa ľudia zoradia a čekujú si svoje taxíky. Pristavil sa frajer, že:
„Cash alebo karta? Euro, dolár, dirham?“
My na to: „Euro? Koľko?“
„Twenty.“
A my že: „A za dirhamy?“
On že nevie, že to ukáže taxameter. Ale keď sme povedali „Euro OK“, vypol taxameter a išiel načierno. Tak sa to vraj robí. No dobre…
Cesta bola pohodlná, vozil nás po tých 7-prúdových diaľniciach ako keby nič. V živote som nevidel toľko áut v jednej chvíli, ale všetko organizované, všetko plynulé. Kamerový systém všade, takže si to nikto nedovolí rozbehnúť nad limit – pokuty sú tam poriadne mastné. Bolo to ako jazdiť z Lingova až do Šace, len v 7 pruhoch a 20 kilometrov nonstop rozťahaným mestom. Úprimne, za volant by som tam hneď nesadol, ale ako pasažier som si to fakt užil.
A na ďalší deň nás čakal výlet na najväčší obývaný umelý polostrov sveta – ten, čo má tvar palmy a o ktorom si už určite počul. Ak ťa zaujímajú takéto šílené megaprojekty, tak tento si fakt nemôžeš nechať ujsť. Sleduj ma na Instagrame a nezabudni sa prihlásiť na newsletter, aby ti neušlo ďalšie dobrodružstvo z Blízkeho východu.
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
