Po náročnom prvom dni v Barcelone som si povedal, že si zaslúžim malú zmenu prostredia. Chcel som vidieť aj niečo mimo ruchu veľkomesta, trochu sa nadýchať morského vzduchu a prejsť sa po pláži, kde sa nedá stratiť v dave. Rozhodnutie padlo na mestečko Sitges – malé, prímorské, len kúsok od Barcelony, a ideálne dostupné vlakmi, ktoré tam jazdia pravidelne počas celého dňa.
Barcelona Sants
Ráno okolo deviatej som sa ocitol na vlakovej stanici Barcelona Sants. Je to hlavná železničná stanica mesta a zároveň jedna z najväčších dopravných križovatiek v Španielsku. Odtiaľto vyrážajú regionálne, rýchlikové aj vysokorýchlostné vlaky (AVE) do celej krajiny – či už do Madridu, Valencie alebo až k francúzskym hraniciam. Stanica je moderná, prehľadná a má viacero úrovní – klasické koľaje hore a podzemné nástupištia pre regionálne vlaky (Rodalies), ktoré spájajú Barcelonu s okolím.
Našťastie, týpek, čo tam pracoval, bol zlatý – pomohol mi kúpiť lístok, vysvetlil, z ktorej platformy mi to ide, a ja som len zbehol do podzemia, kde už čakali súpravy. Lístok ma vyšiel okolo 10 eur spiatočne, čo je úplne v pohode na celodenný výlet k moru.
O necelú polhodinu som už vystupoval v Sitges – meste, o ktorom som vedel len to, že má pekné pláže, dlhé móla a uvoľnenú atmosféru. Nemal som žiadne konkrétne očakávania, len túžbu túlať sa popri mori a nasať ten typický španielsky prímorský vibe.
Po výstupe z vlaku som sa cestou smerom k moru zastavil na workoutovom ihrisku, kde som si dal pár dipov, len aby som sa trošku zahrial – ráno bolo celkom chladno, a predsa len, keď si taký „z ničoho nič na pláži“, telo dáva najavo, že nie je ešte v režime Costa Brava. Ale len čo začalo svietiť španielske slnko, hneď bolo lepšie. Dokonca aj koniec februára tam vie pôsobiť ako slabšie leto.
Mesto Sitges – malé, bohaté a s veľkým srdcom
Sitges je jedno z najznámejších prímorských miest v Katalánsku. Je to miesto, kde sa mieša umelnícka história, bohaté vily, pláže, staré uličky a veľmi otvorená komunita. Mesto je známe tým, že už od 60.–70. rokov sem chodili umelci, filmári, muzikanti, a neskôr sa Sitges stalo aj jedným z najvýznamnejších LGBTQ+ miest v Európe.
Presne ako mi vravel ten Chorvát z baru v Barcelone z predchadzajúceho prispévku TU– áno, je to pravda, v Sitges je veľká LGBT komunita, veľa barov, klubov a eventov, ale atmosféra je úplne pokojná a friendly aj keď vlajočky bolo vidno dosť. Ako sa hovorí – „každý nech si žije svoj život“ – a presne tak to v Sitges aj funguje. A popri tom všetkom je to aj nádherné, čisté, bezpečné a veľmi upravené mestečko.
Ako prvé som zamieril na najvzdialenejší bod, ktorý som si v Sitges vybral – Plaça de Sitges a okolie pri pláži Platja de Sitges. Chcel som si ten výlet spraviť tak, že pôjdem najďalej a budem sa postupne vracať späť smerom na stanicu.
Pláž bola krásna – čistý jemný piesok, promenáda a tiché more, ktoré sa rozbíjalo o mólo. A keďže som už bol pri vode, povedal som si, že je čas na mini otužovanie.
Namočil som si nohy – a úprimne? Voda nebola až tak studená. Keby mám plavky, možno tam aj skočím, lebo povedz úprimne – kto sa kúpe vo februári v Španielsku? Buď otužilci… …alebo ja, keď mám dobrú náladu a jemnú dávku šialenstva ako v Dubline keď bol marec, to si môžeš prečítať TU.
Každopádne, ten pocit piesku, slnka a mora bol super. Sitges ma okamžite chytilo tým, že je pokojné, čisté a úplne iné než veľká Barcelona.
Cesta do centra diania
Keď som sa postupne vracal späť do centra Sitges, objavil som zaujímavú vec – sochu morskej víly, takú miestnu verziu „Malej morskej víly“ z Kodane alebo „Syreny“ z Varšavy. Volá sa La Sirena de Sitges a je to malá bronzová socha pri pláži, ktorá symbolizuje spojenie mesta s morom. Nie je to žiadna svetová dominanta, ale pôsobí tam pekne – ako pripomienka toho, že Sitges bolo pôvodne rybárske mestečko a more bolo pre nich všetkým.
V čase, keď som tam prechádzal, sa na promenáde niečo chystalo – veľké plachty, káble, statívy… Najprv som si myslel, že pripravujú nejaké lokálne podujatie, ale neskôr som zistil, že sa tam natáčal film. A to vysvetľovalo tú zvláštnu energiu, bežiacich ľudí s vysielačkami a hercov, čo sa tvárili, že sa ich netýka realita okolo.
Na kopci priamo nad pobrežím stojí ikonický kostol Església de Sant Bartomeu i Santa Tecla – presne ten bielo-oranžový kostolík, ktorý poznáš zo všetkých fotiek Sitges. Je z 17. storočia, postavený v barokovo-renesančnom štýle, a je to taký „symbol Sitges“. Zvonica je viditeľná zo širokého okolia a ak vyjdeš hore, máš nádherný výhľad na more, pláže aj celé mesto, no kostol bol zavretý.
Chcel som sa dostať na ulicu z ľavej strany kostola, ale zastavil ma chlapík so slúchadlom v uchu a povedal mi, že je to uzavreté – “filming, no entry”. Tak som to skúsil sprava… a tam to už išlo.
Prechádzal som okolo krásnych bielych domov, klasickej katalánskej architektúry s drevenými okenicami, a dokonca tam bol aj starý delový kanón, ktorý kedysi strážil pobrežie (dnes už len slúži ako dobrý fotopoint pre turistov). Celá tá časť Sitges je ako malé historické centrum – úzke uličky, staré kamenné múry, galérie, domy umelcov a príjemná atmosféra, ktorá pôsobí, akoby tu zastal čas.
Ako som sa túlal ďalej, spravil som si taký menší okruh – doslova „kolečko okolo filmovačky“ – až som sa dostal priamo k filmovému štábu. Vidieť kameramanov, zvukárov, hercov a všetky tie šialené technické veci zblízka bolo super zážitok. Stál som tam pár minút a sledoval ich pri práci – a zrazu som mal pocit, že som sa ocitol priamo v zákulisí hollywoodskeho natáčania.
Osvieženie pri mori a cesta späť
Bol som smädný ako ťava po Sahare, tak som si našiel malý bar priamo pri pláži s výhľadom na more. Dal som si fajné pivko, sadol si na terasu a užíval si ten vibe, pri ktorom máš pocit, že čas beží pomalšie. Spravil som si aj peknú fotku na móle.
Pokračoval som ďalej smerom k prístavu v Sitges, ale ešte predtým som musel prejsť kus popri pobreží, kde boli vysoké útesy, pekne zubaté, majestátne a s výhľadom na otvorené more. Vyzeralo to skvelo, aj keď samotný prístav už taký zaujímavý nebol – klasika, pár lodí, nič extra na dlhšie zdržanie.
Po prechádzke som bol už riadne hladný, takže som sadol na vlak späť do Barcelony. V meste som si našiel náhodnú reštauráciu, kde mali také typické denné menu – dal som si vývar, hovädzie mäso, hranolky a k tomu lokálne pivko Moritz 7. Presne to, čo človek potrebuje po pol dni na nohách a slnku.
Cieľ poobedia: Montjuïc – kopec hradov, parkov a olympijských spomienok
Môj ďalší cieľ bol jasný – dostať sa na kopec Montjuïc, odkiaľ je krásny výhľad na Barcelonu. Je tam hrad Montjuïc, záhrady, parky, múzeá a aj celé olympijské centrum z Letných olympijských hier v roku 1992. Takže pekne po poriadku – začneme od hradu a postupne prejdeme všetko, čo tento „kopček“ ponúka.
Výstup na Montjuïc – kopec, ktorý si musíš zaslúžiť
Ako prvé som sa potreboval dostať na Montjuïc. Možností je hneď niekoľko – autom, lanovkou… alebo pešo ako pravý turista, lebo keď už, tak nech to stojí za to. Vybral som si trasu z oblasti El Poble-sec (kde je aj rovnomenná metro zastávka, a tam niekde som obedoval) a začal som šliapať hore. Cesta vedie serpentínami až k Hotelu Miramar, odkiaľ je už prvý krásny výhľad na mesto – prístav, more, ulice Barcelony… všetko ako na dlani.
Keďže som chcel ísť vyššie, pokračoval som ďalej. Nejakým zázrakom som sa ocitol v tuneli pre autá – nebol dlhý, takže som prešiel bez stresu, no pôsobilo to, akoby som robil side quest na vlastné riziko. Cieľ bol ale jasný: hrad Montjuïc.
Hrad Montjuïc – pevnosť nad mestom
Castell de Montjuïc je obrovská vojenská pevnosť, ktorá sedí na vrchole Montjuïcu už od 17. storočia. V minulosti slúžila ako obranný bod, neskôr ako väzenie, miesto popráv a strategická vojenská základňa. Počas občianskej vojny tu dokonca väznili politických väzňov. Dnes je to pokojné miesto s výhľadmi, ktoré patria medzi najkrajšie v Barcelone – celé mesto, prístav aj more máš pod nohami.
Dnu som nešiel – nechcelo sa mi platiť vstupné a tiež som nemal čas tam stráviť ďalšie dve hodiny. Tak som si hrad pozrel zvonka a zamieril spodnou cestou smerom k vyhliadke Mirador del Migdia. Ten výhľad bol top – pokojné miesto, zeleň, lavičky a výhľad na more bez turistického chaosu .
Odtiaľ som už iba klesal smerom ku hlavnému cieľu dňa – olympijskému štadiónu.
Olympijský štadión a hry v Barcelone 1992
Hneď pod kopcom sa nachádza Estadi Olímpic Lluís Companys, hlavný športový stánok Letných olympijských hier v roku 1992. Tieto hry boli pre Barcelonu obrovským momentom – prakticky „znovuzrodili“ celé mesto. Pred olympiádou bola Barcelona normálne priemyselné, prístavné mesto… a po olympiáde sa z nej stala moderná metropola s promenádami, plážami a novou identitou.
Štadión bol pôvodne postavený už v roku 1927, ale pred olympiádou ho úplne zrekonštruovali. Zmestí sa tam vyše 60 000 ľudí, a okrem otváracieho ceremoniálu sa tam odohrali atletické súťaže a viaceré olympijské finále. Dnes slúži ako miesto na rôzne koncerty, podujatia… a občas ho využíva aj FC Barcelona, keď má Camp Nou rekonštrukciu.
Národné múzeum katalánskeho umenia (MNAC)
Ďalšia zastávka bola ikonická budova na kopci Polígono – Museu Nacional d’Art de Catalunya (MNAC). Je to obrovský palác v štýle španielskej renesancie, postavený pre Svetovú výstavu v roku 1929. Dnes v ňom sídli národná galéria, ktorá ukrýva jednu z najväčších zbierok románskeho umenia na svete, gotické oltáre, katalánsku renesanciu, modernizmus a veľa ďalších lahôdok.
Ale úprimne? Aj keby si tam nešiel dnu, stačí výhľad. Pred MNAC sú tie veľké schody, fontány, terasa… a keď sa postavíš smerom k Plaça Espanya, máš pred sebou jednu z najkrajších panorám Barcelony.
Večer v Barcelone: Plaça d’Espanya → Camp Nou → Guinness
Keď som sa spustil zo schodov MNAC až dole, dostal som sa ku slávnej fontáne Font Màgica a ďalej až ku kruhovému objazdu Plaça d’Espanya. Je to jedno z najrušnejších miest Barcelony – obrovský kruháč, dva vysoké vežové stĺpy, dávna býčia aréna pretvorená na nákupné centrum a všade ľudia, ktorí pôsobia, že vedia kam idú (aj keď väčšina sú turisti ako ja ).
Ale tu sa môj deň ani zďaleka nekončil. Aj keď už slnko zapadlo a mestské svetlá sa rozžiarili, povedal som si:
„Som v Barcelone… milujem futbal… dobre, som síce fanúšik Realu Madrid, ale aj tak – idem pozrieť Camp Nou.“ Predsa len, je to jeden z najväčších futbalových štadiónov na svete.
Camp Nou – najväčší futbalový chrám Európy (v rekonštrukcii)
Camp Nou je domov FC Barcelona od roku 1957. Je to najväčší futbalový štadión v Európe a jeden z najväčších na svete – pred rekonštrukciou mal kapacitu neuveriteľných 99 354 miest. Zažili tu desaťročia futbalových legiend – Messi, Ronaldinho, Xavi, Iniesta, Eto’o… všetko mená, ktoré písali históriu futbalu.
LENŽE.
A teraz prichádza tá moja barcelonská realita: Keď som tam dorazil, zistil som, že štadión je v totálnej prestavbe.
Namiesto futbalovej katedrály som videl oceľový skelet, žeriavy, stavebné plachty a zvuky vŕtačiek. Tak som si dal aspoň pár kolečiek okolo stavby, nech mám aspoň pocit, že som tam bol. No úprimne – veľa toho nebolo vidieť.
Po tomto „futbalovom zážitku“ som sa už pobral smerom k ubytku. Na druhý deň ma totiž čakal ďalší let – ráno o 6:50. A čo je najlepšie? Ten let ma síce mal zobrať do jedného mesta, ale ja som mal v pláne skončiť úplne inde. Ako klasika v mojom štýle – trošku chaosu (ehm, organizovaného dobrodružstva ).
Ako večeru som si doprial Guinness v írskom pube blízko ubytka – lebo keď už, tak nech je konzistentnosť v mojom živote aspoň v pive. A potom rovno spať. Ak nechceš, aby ti ušla ďalšia časť môjho tripu po Španielsku, prihlás sa na newsletter a nezabudni ma sledovať na Instagrame.
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
