Talianske dobrodružstvo pokračovalo do mesta Nuoro, no tentoraz to nebolo len o prírode, výhľadoch a výletoch. Mal som side-quest teda vedľajšiu misiu. Taký ten neplánovaný „side quest“, čo Ti hra hodí sama pod nohy: potreboval som nejaké nohavice.
A tak som začal pátrať, kde v tejto pustatine (okolie Orosei) vôbec nájdem nejaké obchodné centrum. Pretože, úprimne, nachádzal som sa dosť presne „uprostred ničoho“.
Moje hľadanie ma zaviedlo do mesta Nuoro, kde som objavil nákupné centrum CENTROCITTÀ. To znelo sľubne – a ešte lepšie, viedol tam priamy autobusový spoj. Linka 529, jazda približne hodinku, a to po diaľnici.
Musím sa ale hneď priznať – vôbec netuším, ako to vlastne s tými talianskymi autobusmi funguje. A hneď ti poviem prečo…
Autobusová lotéria: Ako sa môžeš dostať do mesta Nuoro 🚌
Spoj do Nuora bol jasný – stále tá istá linka 529. Lenže cesta tam a späť? To boli dve úplne odlišné kapitoly. Tam ma autobus v pohode vzal po diaľnici, takže jazda bola celkom svižná. Platí sa klasicky priamo u vodiča a cena sa odvíja od vzdialenosti. Mňa to stálo asi 2–3 eurá, čo je úplná paráda.
Aby som si stihol trochu pospať a zároveň neprišiel do mesta v čase siesty, vybral som si autobus okolo 9:00 ráno z Orosei. Ak si chceš pozrieť aktuálne odchody, nájdeš ich v predchádzajúcom článku – TU.
Autobus ma nakoniec vyhodil niekde pri nemocnici. Teda… aspoň myslím. Reálne som nemal šajnu, kde presne sa nachádzam a či tam bude ešte nejaká ďalšia zastávka. Tak som radšej vystúpil hneď na prvej, čo vyzerala ako „OK, som v meste.“
Prechádzka, svätyňa a hlad ako vlk
Bol som trochu ďalej od všetkého, no aspoň som sa príjemne prešiel. Samozrejme, ani mráčika, a sardínske počasie ako z pohľadnice – slnko, modrá obloha a teplo presne tak akurát.
Zamieril som smerom do centra Nuora, nech si to tam trošku obzriem, a potom sa pustím do mojej hlavnej misie – kúpiť nohavice.
Cestou som narazil na Sanktuárium Panny Márie Milostivej – jednoduchý kostolík s peknou atmosférou.
Pre tých, čo by googlili – sanktuárium je vlastne svätyňa, teda miesto s duchovným významom, kam ľudia často chodia na púte.
Ale moja púť bola trochu iná – môj žalúdok mi dal jasne najavo, že je čas na obed. Zastavil som sa teda v miestnom snack bare s terasou. Kuchyňa bola malá, možno veľkosti väčšej komory, ale tá pani, čo tam robila, určite do každého jedla pridávala kopček lásky.
Obed s pivom, ktoré si zapamätám (aj keď si ho možno znova nedám) 🍺🍔
Keď si človek sadne na Sardínii na terasu, je takmer povinnosťou dať si lokálne pivo – a ja som nesklamal. Objednal som pivo Ichnusa, ale tentoraz vo verzii non filtrata, teda nefiltrované.
Bolo o čosi zakalenejšie, s výraznejšou chuťou a trochu iným dojazdom. Celkom fajn, ale na každodenné popíjanie to určite nie je. Ani si nemyslím, že by to bola moja prvá voľba nabudúce – ale ako ochutnávka to stálo za to. Možno si ho raz ešte dám… len tak, na osvieženie spomienok.
Ako hlavné jedlo som si objednal burger – trošku netradične servírovaný v alobale, čo bolo trochu zvláštne, ale chuťovo ma to milo prekvapilo.
Bolo to chrumkavé, dobre prepečené, proste tak, ako má burger chutiť.
A keďže som bol poriadne hladný, ako “dezert” som si ešte objednal niečo, čo vyzeralo ako bravčové mäso v tortile – niečo medzi kebabom a mini gyrosom, ale celé kusy mäsa.
Tá tortilla bola tak chrumkavá, že sa mi doslova lámala v rukách a jedlo mi lietalo po stole.
Jedol som to síce ako nemehlo, ale chutilo to výborne. Miesto, kde som sa takto výborne najedol, sa volá Pont’e Ferru – určite odporúčam, ak budeš niekedy v Nuore hladný ako vlk.
Side quest (takmer) zrušený: Ale misia je misia
Najedený a s chuťou plniť misiu som sa konečne vybral do obchodného centra CENTROCITTÀ, kde sa mal odohrať môj side quest – kúpa nohavíc. Lenže… ako som sa k budove blížil, začalo mi to byť čoraz podozrivejšie. Zhasnuté svetlá, zamknuté dvere – skrátka zavreté. Až vtedy mi to došlo: bola nedeľa. A ako sa vraví – v nedeli sa čo? No, nedelá. (Alebo tak nejak.) A pre Talianov to zrejme platí dvojnásobne.
Aj keď sa na parkovisku točilo dosť áut, nakoniec som zistil, že jediné, čo je otvorené, je supermarket na prízemí. Obchodné centrum ako také – zatvorené na zámok. No nevzdal som to. Pozrel som na mapy, či sa dá niečo zachrániť, a našiel som, že kúsok odtiaľ má predajňu Terranova – síce nie v nákupáku, ale na prízemí bytovky, niekde medzi McDonaldom a ďalšími obchodmi.
Vybral som sa teda tam a v obchode som strávil vyše hodinu. Pre niekoho bežná vec, no pre mňa ako chlapa, ktorý má z obchodu radšej do päť minút „hotovo a vybavené“, to bolo niečo!
Nakoniec som si pár kúskov našiel a šiel som ich skúsiť. A to čo nie je klasika (skôr zázrak) – všetko sadlo ako uliate. Pre istotu som ešte urobil pár fotiek a poslal ich mamke: „Aha, čo povieš? Môže byť?“
Bonusová misia: Výstup ku katedrále a výhľad na celé mesto ⛪🌄
Keď som mal nakúpené, rozhodol som sa ešte trochu potúlať mestom. Zrazu som si uvedomil, že ma nohy zaniesli až na jedno z najvyšších miest v Nuore. Tam sa týči krásna katedrála Santa Maria della Neve, čo v preklade znamená Katedrála Panny Márie Snežnej.
Je to elegantný kostol s bielou fasádou a dvoma vežami, ktorý pôsobí majestátne, no zároveň pokojne.
Okolie je upravené, výhľad odtiaľ parádny – vidieť takmer celé mesto a kopec ďalších detailov, ktoré z uličiek nevidíš.
Celé to pôsobilo tak… symbolicky. Ako keď uzavrieš deň niečím, čo dáva zmysel. Ráno nohavice, cez obed burger, a poobede katedrála na kopci. Nuoro – ty si mi dal.
Inak tam medzi kostolom a budovou na ľavej strane je krásny výhľad.
Výhľady, zámok a adrenalínový záver 🎢🏰🚌
Z katedrály to už nebolo ďaleko do Parco di Colle Sant’Onofrio – parku, ktorý ponúka úžasné výhľady na pohorie Supramonte. A nielen to. Nachádza sa tam aj zámok Sant’Onofrio, ktorý môžeš na mapách nájsť aj pod názvom Villa Antonietta. Miesto ako stvorené na piknik, krátku pauzu alebo len tiché pozorovanie mesta z výšky. Dnu som vstup našiel (do zámku) ,ale iba cez plot. Do parku sa dostaneš jednoducho cez bránu, a môžeš sa isť pozreiť na view point.
No mne sa už pomaly začal krátiť čas a bolo treba stihnúť autobus späť. Našiel som si spoj cez Google Mapy – čas aj miesto odchodu. Vydal som sa teda na uvedené miesto, kde bola síce tabuľka s označením autobusovej zastávky, ale… to bolo všetko. Žiadny cestovný poriadok, žiadna lavička, žiadna istota.
Vtedy to na mňa celé doľahlo – bola nedeľa, ja hodinu cesty autom od „domova“ a netušiac, či vôbec nejaký autobus príde. Mobil už mal baterku takmer na nule, takže som len zapol hudbu, sadol si na obrubník a pozeral do prázdna. Len pár áut, bytovky a parkovisko. Žiadne záchytné body, len nádej.
A tak som tam čakal… dúfajúc, že sa stane zázrak.
Autobus (nakoniec) dorazil – a jazda zadarmo! 🚌💨
Tu ti rovno hodím aj fotku miesta, kde som čakal. Áno, autobus nakoniec prišiel – ale až viac ako pol hodinu po plánovanom čase. A keď som sa pokúsil vysvetliť vodičovi, kam chcem ísť a ako zaplatiť, len sa usmial, pokrčil plecami a mávol rukou. Takže cesta bola zadarmo. Či to bol dar z nebies alebo len chaos talianskej dopravy – neviem, ale určite sa to ráta. A inak, autobus zastavil až na križovatke akoby stál na stopke, tak sa nezľakni že ti ušiel.
Išli sme úplne inou trasou – cez úzke cesty, medzi poliami, skôr ako okreskou druhej triedy než diaľnicou.
Ale to mi už bolo jedno. Srdce mi spadlo späť na miesto, keď som videl, že mám ako odísť a že nemusím riešiť stopovanie, prenocovanie ani šprint cez ostrov.
Bolo okolo druhej, keď som tam čakal, a ďalší (a posledný) spoj z Nuora o 16:45.
To boli jediné dva spoje v nedeľu (ranný okolo ôsmej nerátam). Takže som mal šťastie… ale aj poriadne nervy.
Čo ďalej?
V ďalšej časti ti ukážem pravdepodobne najlepšiu aktivitu, ktorú môžeš podniknúť v okolí Orosei.
Nebude to ani turistika, ani bicykel. Niečo, čo si fakt užiješ a až tak sa nespotíš. Za to mokrý budeš až až.
Tak sa určite prihlás na newsletter a sleduj ma na Instagrame, aby ti nič neušlo!
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
