Niekoľko dní po tom, čo sme si dali do tela na cyklovýlete ku Conca e su Mortu, ma znovu pochytila túlavá. Tentoraz som sa rozhodol vyraziť sólo – len ja, bicykel a nekonečná cesta. Cieľ? Najbohatšia oblasť celej Sardínie. Také to sardínske Monako, kde ti vetrom neofúkne tvár, ale kreditnú kartu. Vitaj v Porto Cervo.
Podľa rečí z agentúry sme mali pôvodne pracovať práve tu. No úprimne? Aj keď to znie luxusne, vôbec neľutujem, že sme skončili v mestečku Orosei. Bola to pecka. Príroda, pohoda, skaly ako z Marsu a večer koncert s kolotočmi – čo viac si môžeš priať? Ale zvedavosť nepustí. A tak som sa rozhodol, že sa do toho Porto Cerva predsa len pozriem… po vlastnej osi, samozrejme.
Sardínske Monako na obzore
No nedalo mi to. Proste som musel zistiť, čo na tom Porto Cerve všetci majú. Možno si hovoríš: „Počkaj, veď to je viac než 100 kilometrov od Orosei! Ako si sa tam dostal?“ A tu prichádza môj obľúbený plot twist – áno, išiel som na bicykli. Celú trasu? Čóóósi, taký profík ešte nie som. Ale aj tak to bola poriadna makačka… a hneď ti poviem prečo. Vitaj v Porto Cervo.
Najprv som sa zamyslel, ako sa dostať do Olbie, druhého najväčšieho mesta na Sardínii. Chcel som si to vyskúšať a vybrať sa tam autobusom, lebo z Olbie ma bude čakať odlet. Ale to ti prezradím neskôr. Poďme sa teraz pozrieť, ako som sa dostal do Porto Cervo z Orosei.
Ako sa dostať z Orosei do Olbie A potom Porto Cervo
Z Orosei sa do Olbie vieš dostať autobusom, ktorý najprv smeruje do mesta Siniscola. No prestúpiš v meste La Caletta ( susedné mestečko) na spoj priamo do Olbie. Celá cesta trvá približne tri hodiny – samozrejme, záleží od nadväznosti spojov, ale vo všeobecnosti to nie je nič šialené. Autobusy tu však nechodia príliš často, takže ak nechceš trčať niekde uprostred Sardínie, určite si to naplánuj dopredu (aktuálne spoje sa dajú nájsť cez ARST Sardegna).
Môj pôvodný plán znel jednoducho – dať Porto Cervo na otočku a stihnúť autobus späť do Orosei niekedy okolo 14:00. Ale klasika – plány sú jedna vec a realita druhá. Cesta bola náročnejšia, než som čakal, a Porto Cervo som si chcel poriadne prejsť. Tak som si to užil naplno a domov som sa vrátil až posledným večerným spojom z Olbie o 21:30.
Takže ako vyzerala cesta a celý ten deň, čo som sa vybral do Olbie a potom do Porto Cerva?
Dole ti hodím aj fotku odchodov autobusov – len upozorňujem, že od vtedy to už sú takmer dva roky dozadu, takže je možné, že sa časy odvtedy zmenili. Môžeš si skusiť pozrieť stránku kde link je v odseku vyžšie.
Najprv sa treba v Orosei dostať na autobusovú zastávku pri škole – je to hneď oproti ”čiňakom”, takže sa tam dá ľahko trafiť. Odtiaľ ide autobus do mesta Siniscola, ktorý vtedy odchádzal ráno niečo okolo 7:03. Vystupuješ však už v La Calette – také pokojné mestečko s parčíkom, a práve tam bola prestupná zastávka.
Čo je fajn – ďalší spoj do Olbie bol načasovaný úplne ideálne, takže som nemusel dlho čakať a pekne som pokračoval ďalej. Autobus prišiel na čas, ja som naskočil a už som sa viezol smer – bohatstvo a jachty.
Po takmer dvojhodinovej jazde autobusom som konečne dorazil do Olbie. A zrazu – voľnosť! Čas objavovať mesto… Ale ja som mal jasný plán. Potreboval som zohnať bicykel. Bez toho by to predsa nebol poriadny výlet!
Prenájom bicykla a cesta plná výškových metrov až do Porto Cervo
Môžem ti rovno odporučiť požičovňu, ktorú som aj sám využil – Sea Bounty Tourist Services. Nachádza sa priamo v centre Olbie a všetko prebehlo hladko. Personál bol milý, papierovačky sme vybavili rýchlo a mohlo sa ísť. Požičanie bicykla ma vyšlo približne 40 € na deň, a rátaj aj s vratnou zálohou, ktorá bola (ak si dobre pamätám) okolo 100 €. Možno sa to odvtedy trochu zmenilo, ale princíp ostáva rovnaký – pripraviť si trochu kešu a máš vybavené.
Z Olbie som už vyrazil priamo smerom do Porto Cerva. No ak si náhodou myslíš, že ma čakala pohodlná jazda po rovine, musím ťa rovno sklamať – to teda nie. Sardínia si zrejme povedala, že ma preverí. Celá cesta je totiž samý kopec. Nahor, dolu, znova nahor… a tak stále dokola.
Na celej trase – tam aj späť – som nastúpal približne 700 výškových metrov, čo už je celkom slušná porcia, najmä keď si na horskom bicykli z požičovne a nie na e-biku. Trasa mala niečo vyše 65 kilometrov, a hoci to miestami poriadne bolelo, ten pocit na konci… no skrátka BRUTÁL. Taký ten čistý mix únavy a satisfakcie, ktorý ťa donúti usmievať sa, aj keď máš lýtka a stehná ako v ohni. Porto Cervo stálo za to.
Po približne dvoch hodinách šliapania – možno trochu viac, možno menej, podľa toho, ako ti idú kopce – som sa konečne ocitol v Porto Cerve. A hneď mi bolo jasné, že toto mestečko si nežije len tak obyčajným životom. Je postavené na útesoch (resp. celá ta oblasť) a celé pôsobí ako luxusný resort – krásne pobrežie, žiarivé športiaky, superjachty v prístave… no jednoducho Sardínia na úrovni.
Maják, výhľady a ostrov hadov
Ale neprišiel som sa hneď prechádzať po promenáde a obzerať výklady drahých butikov v Porto Cervo. Pokračoval som ďalej, až ku majáku Vecchio Faro, ktorý sa nachádza na výbežku smerom na severovýchod. A tu jedna malá pikoška – dá sa dostať aj dovnútra. Vybehnúť po strmých schodoch hore a pokochať sa výhľadom z výšky.
Len pozor – vstup nie je oficiálne sprístupnený turistom, takže ak sa rozhodneš ísť, robíš to na vlastnú zodpovednosť. A dávaj si bacha na hlavu (schodisko je nízke) aj ruky – ja som si na zábradlí odniesol „suvenír“ v podobe mastnoty. Ale ten výhľad za to stál. Pred tebou sa rozprestierajú tyrkysové vody, luxusné jachty sa pomaly pohybujú medzi hlavným ostrovom a malým ostrovčekom Isola della Bisce.
Isola della Bisce (v preklade „Ostrov hadov“) je neobývaný ostrovček patriaci do súostrovia Maddalena. Slúži hlavne ako orientačný bod pre námorníkov a okolie je populárne medzi milovníkmi potápania – pod vodou sa totiž ukrývajú koralové útesy a vraky lodí. Je to pokojné miesto, kde cítiš dotyk divokej prírody, aj keď si len pár kilometrov od miesta kde chodia boháči oddychovať.
Náhodné stretnutie, Porsche a svet luxusných hodiniek
Keď som si už všetko popozeral a prešiel sa po okolí v Porto Cervo, rozhodol som sa doplniť energiu. Vyhliadol som si obchod, kúpil čokoládu, pár proteínových tyčiniek a len tak som si sadol pred vchod, oddychoval a nasával atmosféru. A potom to prišlo – zaparkovalo tam Porsche 911 GT3 RS. No a hneď som zbystrel.
Auto ako z videohry, s ostrými krivkami a zvukom, čo ti rozvibruje rebrá. Keď majiteľ prechádzal okolo, dali sme sa do reči – len tak, pár slov. Ukázalo sa, že auto patrí jeho strýkovi a že on je jeden zo zakladateľov Chrono24.
Chrono24 je celosvetovo známa online platforma, kde môžeš kúpiť alebo predať luxusné hodinky – od značiek ako Rolex, Omega, Patek Philippe, až po tie najexotickejšie kúsky, o ktorých bežný smrteľník ani netuší, že existujú. Funguje to ako taký „Amazon pre hodinky“, ale s dôrazom na originalitu, certifikáty a bezpečný nákup. Spoločnosť bola založená v Nemecku a dnes má sídlo v Karlsruhe. Na webe nájdeš vyše 500 000 inzerátov z viac než 120 krajín sveta, a každý mesiac ju navštívi niekoľko miliónov ľudí.
Chrono24 má vlastný systém escrow platieb – to znamená, že tvoja platba ide najprv na bezpečný účet, a predajca ju dostane až po potvrdení, že hodinky dorazili v poriadku. Okrem toho ponúkajú aj overovanie pravosti a expertný servis. Skrátka, miesto pre každého, kto berie hodinky vážne. Aj keď… mne zatiaľ stačia obyčajnejšie v buducnósti už mám vyhliadnuté nejaké zaujímavé.
Sladká pauza a cesta späť do Olbie
Po tej čokoládovo-Porsche pauze som ešte odbehol pozrieť spomínaný prístav. Obrovské jachty, čistá voda, jahty a kľud v pešej zóne. V tej chvíli som si skutočne vychutnával život – po všetkom tom bicyklovaní konečne chvíľka pohody. Sadnúť si, nadýchnuť sa a len tak byť.
Po pár minútach relaxu som sa začal pomaly túlať mestom, ale vedel som, že čas sa kráti. Musel som sa vrátiť späť do Olbie, aby som stihol večerný autobus naspäť do Orosei – a ideálne sa ešte niekde v meste aj najesť. Cesta späť trvala približne dve hodiny, ale vzhľadom na to, ako som bol vyšťavený, to mohlo pokojne byť aj viac.
V Olbii som ešte chvíľku pobehoval, no pravdupovediac – viac než objavovanie to bolo prežívanie. Mobil som mal takmer vybitý, powerbanka v háji a ja som sa cítil ako postava z videohry so životom na červenom. Jediné, čo som stihol odfotiť, bola akási fontána na malom námestí – Piazza Giacomo Matteotti. Náhodný záber, ale v tej chvíli som bol rád, že som vôbec niečo zaznamenal.
Tá jediná fotka z Olbie – tá náhodná fontána na Piazza Giacomo Matteotti – ostala ako posledný digitálny dôkaz, že som tam vôbec bol. Odtiaľ som sa ešte trošku potúlal a našiel malú cukráreň neďaleko. Dal som si niečo sladké, jedno dobre vychladené pivko na cestu a – konečne – podarilo sa mi trochu nabiť mobil – zlatý pán.v cukrárni mal zástrčku, nečakané. Malý zázrak. A vlastne potom sa mi podarilo zachytiť Porsche Cayman 718 Boxer. Priority sú priority.
Autobusová lotéria a nočný návrat
Potom už nasledoval návrat do reality. Pomaly som sa pobral smerom k autobusovej zastávke. Teda… „zastávke“. V Olbii totiž nie je klasická autobusová stanica (aspoň som nič také nenašiel) – všetky spoje odchádzali z jednej dlhej ulice Corso Vittorio Veneto, kde sa jednotlivé smery rozkladajú popri chodníku. Každý spoj má svoje miesto niekde pozdĺž tejto ulice a ak nie si miestny, dosť ťažko sa v tom orientuješ – hlavne v noci.
Ja som to riešil klasicky – pýtal som sa ľudí. Hľadal som spoj späť do Siniscoly, cez ktorý som sa mal opäť dostať do La Caletty a potom naspäť do Orosei. Ak sa teda niekedy rozhodneš zopakovať túto trasu, pamätaj: všetky autobusy z Olbie smerujúce von stoja niekde na Corso Vittorio Veneto. A ten do Siniscoly nájdeš približne v jej strede.
Prišiel som tam radšej s predstihom – autobus mal ísť niekedy okolo 21:20/21:30, no ja som bol už o deviatej večer pripravený na všetko. V takom stave som už nechcel riskovať ani minútu. A poviem ti, cestovanie autobusom po Sardínii je zážitok sám o sebe. Niečo, čo človek zažije raz… a potom si rozmyslí, či to chce opakovať aj druhý krát.
Niežeby to bolo úplne zlé – ale tá neistota, či autobus naozaj príde, či nezmenili zastávku, či šofér náhodou neodbočí do iného mesta… je to adrenalín iného druhu. Neviem si predstaviť, čo ma čaká, keď raz vyskúšam niečo ako India alebo Bangladéš. Tam sa, podľa všetkého, namiesto meškania treba modliť, aby autobus vôbec prišiel. (Niečo ako niekdy na Slovensku). Ale iba niekedy.
Nakoniec som tam čakal vyše hodiny, až niečo po desiatej večer konečne prišiel autobus s nápisom Siniscola. Jasné, že sa to celé ešte natiahlo – ale aspoň som mal šťastie, že tentoraz som nemusel prestupovať. Autobus, ktorý pôvodne smeroval do Siniscoly, zrazu zmenil trasu a šiel až do mesta Nuoro. Po ceste som teda len vystúpil späť v Orosei. Ale tá jazda… to bola kapitola sama o sebe.
Zážitky, ktoré si zapamätáš (či chceš, alebo nie)
Keď som si chcel kúpiť lístok u šoféra, nerozumel mi ani slovo. Len mávol rukou a povedal niečo v štýle „potom, potom“. Tak som šiel ďalej. Na ďalšej zastávke som sa ho ešte raz opýtal, že koľko za cestu – a opäť nič. Tak som mal vlastne cestu zadarmo. Sardínsky darček na dobrú noc.
Po viac než troch hodinách krkolomnej jazdy som sa konečne dotrepal späť domov. Bolo po druhej hodine ráno, únava extrémna, ale hlava plná zážitkov. A presne o tom to je – tie najlepšie príbehy vznikajú vtedy, keď sa ocitneš v krajine, kde ti nik nerozumie, ty sám netušíš, kam presne ideš, a jediné, čo ťa drží pri živote, je nádej, že sa nakoniec nejako dostaneš domov.
To sú tie výlety, na ktoré nezabudneš do konca života. Či chceš, alebo nie. Napríklad ako dostať sa do a z Porto Cervo.
V ďalšej časti ti porozprávam o zážitku s miestnou MHD, keď som sa vybral do jedného mesta, ktoré som tu zatiaľ len letmo spomenul. A poviem ti – to, čo som tam objavil, ma celkom šokovalo. Nečakal som, že práve tam narazím na niečo také.
Takže máš sa na čo tešiť – ak nechceš, aby ti niečo ušlo, nezabudni ma sledovať na Instagrame a prihlásiť sa na newsletter!
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
Bolo to veľmi pekne. Akoby som tam bola.