Ako pokračovalo cyklistické dobrodružstvo na firemných bicykloch? Nuž, v prvom rade sme mali „šťastie“, že sme sa ocitli práve v meste Orosei. A prečo? Pretože aj keď to na prvý pohľad vyzeralo ako miesto „uprostred ničoho“, v skutočnosti sme mali poriadne bohatú nádielku prírodných úkazov v pomerne blízkom okolí. Napríklad Conca e su Mortu.
Či sme šli na juh alebo na sever, vždy sme narazili na krásne pláže. Keď sme sa vydali viac do vnútrozemia, čakali nás kopce. A ak sme pokračovali ešte ďalej, dorazili sme do národného parku. Akého národného parku? No… povedzme, že úplne random parku, ktorý vlastne ani nevyzeral ako národný park.
Kde sme sa nakoniec dostali?
Cestou na Conca e su Mortu nebol tam žiadny oficiálny vstup, žiadne turistické centrum, len nekonečné ploty a tabuľky „Zákaz vstupu“, vďaka čomu sme skôr nadobudli pocit, že prechádzame súkromnými pozemkami. Tento zvláštny „park“ sa volá Parco Naturale Orma Therapy, hoci z neho šla skôr atmosféra zakázanej zóny než prírodnej terapie. Proste iba cesta pokračovala a tak sme tam išli a nezastavovali.
V tomto „parku“ sa nachádzajú rôzne zaoblené kamene, ktoré sú čisto dielom prírody – žiadna ľudská úprava, len tisíce rokov pôsobenia vetra a vody. Okolie zdobili menšie pohoria, ktoré pôsobili ako mini púšte. Telovo hnedé skaly, minimum vegetácie, iba sem-tam nejaký zelený trs trávy zápasiaci o život. Tieto útvary sú typické pre Sardíniu, kde sa nachádzajú najmä vápenec a pieskovec, ktoré sa vplyvom erózie formujú do bizarných tvarov. Niektoré skaly dokonca pripomínali zvláštne sochy, akoby ich tam nechal nejaký zabudnutý sochár z doby bronzovej.
Parco Naturale Orma Therapy
Z mestečka Orosei to bolo na bicykloch asi trištvrte hodinku, približne 12 kilometrov – úplná pohoda. Nebol som tam sám, a keď je človek v dobrej spoločnosti, šliape sa predsa ľahšie. Taký príjemný cyklovýlet, nič náročné. Tento smer sme ešte nepreskúmali, ale podľa fotiek vyzeral sľubne, tak prečo nie? Mali sme rannú a obedovú smenu, takže sme končili niečo medzi 15:00 a 16:00, čo bolo ideálne – mali sme dosť času si trochu oddýchnuť a potom vyraziť. Nakoniec sme sa na bicykle posadili až podvečer, okolo pol piatej.
Naším cieľom bola skala, ktorá pripomínala tvár nejakého náčelníka. Na Google Mapách ju nájdeš pod názvom Conca e su Mortu, čo by sa zo sardínčiny dalo preložiť ako „hlava a mŕtvy“. A naozaj – keď sme sa k nej blížili, vyzerala presne ako obrovská kamenná hlava.
Cesta tam však bola pomerne zdĺhavá. Prečo?
(Ak si chceš pozrieť, kde presne sa nachádza, mapu nájdeš TU.)
Ako to je z tými kamennými úkazmy?
Presná cesta k týmto skalným útvarom nevedie, takže sa k nim treba dostať trochu dobrodružnejšie. Už na hlavnej ceste nás však zaujali kamenné formácie, ktoré vyzerali ako skamenelí dinosaury – príroda sa tu naozaj vyhrala.
K jednému z týchto bizarných útvarov sa dalo dostať aj celkom zblízka, ale nebolo to úplne jednoduché. Pred nami stál kamenný múrik vysoký asi jeden meter, ktorý bolo treba preskočiť. Nič dramatické, ale ak si niekto predstavoval pohodlnú prechádzku, tak ho realita rýchlo vyviedla z omylu.
Keďže sme mali firemné bicykle, nechceli sme riskovať, že nám ich niekto štípne. Radšej sme ich zaparkovali bokom a poriadne zamkli – človek nikdy nevie.
Takto sme sa tam potom voľne pohybovali a liezli po skalách. Bolo to nádherné – výhľady, ticho a surová príroda okolo nás. Keď sme si to dostatočne užili, pokračovali sme ďalej ku nášmu hlavnému cieľu – Conca e su Mortu.
Conca e su Mortu – cieľ
Dole na fotke si môžeš pozrieť, kde približne sme nechali bicykle a akou trasou sme pokračovali. Len ťa vopred upozorňujem – ak sa tam chystáš, priprav sa na trochu divočiny. Budeš musieť preliezať kamene, predierať sa cez kríky a občas aj prekročiť nejaký ten strom. A keď už sme pri tom – nezabudni si zobrať repelent a nastriekať sa ešte pred cestou. Na Sardínii sú komáre ozajstné svine a ak sa chceš vyhnúť krvavej hostine, radšej sa na to priprav.
Teraz ti ukážem, ako sa tam môžeš dostať – kde sme približne zaparkovali bicykle a kadiaľ vedie cesta hore. Mala by tam byť bránička, ale úprimne, sám som jej spočiatku neveril, takže som ani nevyťahoval mobil a, bohužiaľ, ju nemám nafotenú celú. Našiel som však fotku, kde je vidno aspoň strmú cestu hore, takže si to môžeš lepšie predstaviť.
Ak sa tam vydáš, hľadaj bráničku a strmú cestičku nahor. Dá sa to prejsť celkom pohodlne, keďže pletivo (aspoň vtedy) nebolo nijako extra odolné a prechod nepredstavoval problém. Stačí sa vydať strmo hore, a keď sa budeš držať správneho smeru podľa mapy, nakoniec dorazíš na malú čistinku s krásnym výhľadom.
Ako ďalej?
Na čistinke uvidíš menšie jazierko nižšie pod tebou a odtiaľ budeš pokračovať stále hore do kopca. Po chvíli sa mierne odkloníš doprava a začneš hľadať prechod medzi stromami, ktoré tam rastú tak husto, že tvoria takmer nepreniknuteľnú stenu.
No nezúfaj – niekde, ako znázorním na fotke nižšie, sa dá nájsť miesto, kde sa dá cez ne preskákať. Ak trafíš správne, dostaneš sa priamo na „cestu“, ktorá ťa zavedie až ku cieľu – Conca e su Mortu.
Keď sme sa konečne dostali do cieľa, bolo už po devätnástej hodine večer. Našťastie, slnko už nepiecť naplno a teplota bola príjemná, takže sa tam dalo v pokoji užiť atmosféru.
Postupný návrat domov
Cestu späť sme absolvovali presne opačne, po rovnakej trase, ktorou sme prišli. No nebola to len obyčajná návratová jazda – po ceste sme narazili na oslíky a kravy, ktoré sa tam voľne túlali. Zastavili sme sa na chvíľku, trochu si oddýchli a potom už len nasadli na bicykle a vyrazili späť.
Rozumiem, že cesta späť bola náročnejšia – únava sa prejavila a navyše sme šli do kopca. Na jednoprevodníkovom bicykli, určenom skôr pre nenáročné jazdy, to bola poriadna makačka, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť.
Castello di Pontes
Cestou späť sme si všimli opustený hrad na malom kopčeku – Castello di Pontes. Tento stredoveký hrad sa nachádza neďaleko obce Galtellì, na vrchole vápencového výbežku vysokého približne 175 metrov, odkiaľ dominuje nad údolím rieky Cedrino. Bol postavený v 11. storočí sudcami z Gallury a slúžil na ochranu strategických spojení medzi východným pobrežím a vnútrozemím Sardínie. V 14. storočí bol dobytý aragónskou korunou a obývaný až do 15. storočia, po ktorom bol opustený.
S hradom sa spájajú rôzne legendy, najmä o jeho poslednom majiteľovi, barónovi Guisovi. Podľa miestnych povestí jeho duch stále blúdi ruinami hradu, zatiaľ čo jeho rodina je odsúdená na večné putovanie podzemnými chodbami. Grazia Deledda, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, spomína tieto legendy vo svojom diele “Canna al Vento”, čím hrad získal literárnu nesmrteľnosť.
Dnes sú z hradu viditeľné len zvyšky hradieb a jednej veže, no aj tak ponúka nádherný výhľad na údolie Cedrino a okolité hory. Výstup k hradu vedie cez chodník obklopený vegetáciou, kde možno naraziť na staré vápenné pece a iné historické pozostatky.
To, čo sa stalo ďalší deň, ti poviem…
Leto v plnom prúde
Aaa, srandujem, teraz ti to poviem. Vnučka jedného uja, ktorý sa volal Lamborghini a založil firmu na výrobu traktorov pod touto značkou (a neskôr aj luxusné a športové autá, ktoré určite poznáš), mala syna. A ten syn mal potom dcéru, ktorá sa volá Elettra Lamborghini.
Dnes je talianskou televíznou osobnosťou a speváčkou, známa najmä zo španielskych a talianskych reality show. No a hoci nenavrhuje superšporty, meno Lamborghini stále žiari – len trochu iným spôsobom.
No a ona osobne prišla do Orosei, kde bola hlavnou hviezdou večera na koncerte. Pred ňou sa predstavili rôzni interpreti z rôznych kútov Európy, no ona to potom rozpálila ako veľké finále.
Čo si o tom myslím?
Úprimne? Predtým som o nej v živote nepočul a jej hudba ma veľmi neoslovuje. Skôr som fanúšik jej manžela – Afrojacka, takého holandského DJ-a, hej. Ten už vie, ako roztočiť poriadnu párty.
Koncert bol, ako väčšina takýchto podujatí, na poli. A hneď vedľa, na druhom poli, sa rozkladali kolotoče, autodróm a všetky tie klasické „kolotočárske“ atrakcie. Celé to malo taký zvláštny vibe – niečo úplne iné, ako keď ideš na koncert v meste.
Cítil som sa totálne ako na dovolenke. Po koncerte sme si len tak sadli, kecali a užívali si večer ako praví dovolenkári.
O niekoľko dní na to som sa rozhodol vyraziť sólo na bicykli do najbohatšej časti celej Sardínie. Poznáš túto oblasť? Ak nie, o tom ti porozprávam v ďalšej časti.
Takže nezabudni sa prihlásiť na newsletter a sledovať ma na Instagrame, aby ti nič neuniklo!
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
