Po všetkých tých dobrodružstvách – člny, pláže, bicykle aj koncert s Lamborghini – prišiel čas trochu zvoľniť. V tejto časti Bludného Východňara sa pozrieme späť do minulosti a porozprávam ti, čo je Sardínia vlastne zač. Ako sa sem dostali Rimania, čo tu plánoval Napoleon a prečo tu dnes jeme pizzu, cestoviny a kúpeme sa na plážach, ktoré vyzerajú ako z iného sveta.
Aké boli začiatky ostrova, Rimania a Napoleon na Sardínii
Sardínia je ako taký ostrov z historickej čítanky, len s tým rozdielom, že namiesto nudných obrázkov tu máš kamenné veže, mýty a poriadne divokú minulosť. Prví ľudia sem dorazili už v neolite, teda pred vyše 8 000 rokmi. Odkiaľ presne prišli, sa nevie úplne presne, ale pravdepodobne z pevninského Talianska alebo severnej Afriky – skrátka, sadli na primitívne loďky a povedali si: „Poďme tam, kde to vyzerá ako dovolenka!“ No a ostali.
Žili v jaskyniach, zbierali plody, chytali ryby, až sa z nich neskôr – okolo roku 1800 pred naším letopočtom – vyformovala poriadna civilizácia: Nuragovia. Títo borci (a ich šikovné ženy, samozrejme) stavali kamenné veže zvané nuraghi, ktoré vyzerajú ako z iného sveta – trochu ako mimozemské observatóriá, trochu ako výtvory architektov s LEGO sadou pre dospelých. A tie stavby tu stoja dodnes! Vietor, soľ, storočia a turisti – všetko vydržali. To už o dnešných bytoch povedať nemôžeme.
Potom – v roku 238 p.n.l. – prišli Rimania, ktorí si povedali, že Sardínia sa k nim pekne hodí do ríše. Urobili z nej provinciu, ale Sardínia nikdy nehrala podľa pravidiel. Miestni si išli svojím tempom – žiadne „Rím sa nepostavil za deň“, skôr „dáme si siestu a potom uvidíme“. A keď sa do toho neskôr zamiešal ešte aj Napoleon, ktorý mal veľké plány aj s týmto ostrovom, Sardínčania sa zas len usmiali, povedali „no grazie“ teda ,, nie ďakujem“ a žili si po svojom. A žijú tak dodnes – tvrdohlavo, autenticky a hrdinsky.
Banditi, drsná krása a čisté more
Sardínia mala kedysi povesť, z ktorej by Tarantino spravil film. Ešte v 20. storočí bola známa ako ostrov banditov – a nemyslím tým takých, čo ti ukradnú parkovacie miesto. Títo borci sa skrývali hlboko v horách, v oblastiach, kde si aj koza trikrát premyslí, či tam pôjde. Boli to pašeráci, zbojníci a miestami aj ľudoví hrdinovia, ktorých nikto nechcel hľadať príliš intenzívne – pretože by sa buď stratili, alebo stratili ilúzie o vlastnej odvahe. Podobný tomu nášmu Jánošikovi.
Tieto hornaté vnútrozemia sa preto dlhé desaťročia vôbec nemenili. Nie preto, že by to nik nechcel – ale preto, že sa tam skrátka nik netrúfol. A tak ostala príroda nedotknutá ako pohár vína pred večerou – nikto sa jej ešte nedotkol, ale už cítiš, že to bude silné.
A práve preto dnes Sardínia pôsobí tak divoko a zároveň čisto. Pláže, ku ktorým sa nedá dostať autom, len loďou, alebo ak si odhodlaný ako Rambo – peši cez tŕne, krovie a polonahé útesy. Voda taká tyrkysová, že vyzerá ako Instagram filter, no bez filtra. Pobrežia bez hotelov, bez lehátok, len ty a príroda. Ako keby si našiel zabudnutý raj, ktorý len náhodou nebol rozparcelovaný developerskou firmou.
Takže áno – banditi možno brali ľuďom ovce, ale prírode nechali pokoj. A ty si to dnes môžeš vychutnať plnými dúškami.
Jedlo: Slovenský vs. taliansky štart dňa
Zabudni na vajíčka, klobásky, šunku či rožok s nátierkou. Taliani – a hlavne Sardínčania – si na raňajky fičia na úplne inej vlne. Sladké čokoládové rolky, croissanty, sem-tam nejaký keksík alebo rovno len káva. V kantíne ako určite vieš, že som tu pracoval – článok TU – sme mali tie rolky každý deň. Akože zo začiatku super – veď kto by nechcel dezert hneď ráno – no po týždni som mal pocit, že sa zobúdzam rovno na cukrovej párty. Tak som sa vrátil k svojej osvedčenej klasike – cereálie s mliekom. Žiadna gastronómia, ale zasýti a ideš ďalej.
Obedy? Nuž, priprav sa na cestoviny. Veľa cestovín. Cestoviny na sto spôsobov – s mäsom, s omáčkou, bez omáčky, olivový olej a kopček parmezánu navrch. A to je ďalšia vec – „parmedžáááno“ tu ide úplne na všetko. Niekedy som mal pocit, že keby mohli, nastrúhajú ho aj na dezert. Niekedy som jedol aj iba čisté cestoviny s parmezánom a olivovým olejom.
A keď sa náhodou netrafili do môjho gusta, išiel som na istotu: poriadny kus mäsa a ako prílohu… rybu! Možno to znie ako šialená kombinácia, ale vtedy to bolo asi najvýživnejšie, čo som tam zjedol. Také jedlo, po ktorom si hodinu spokojne sedíš a len dýchaš, lebo nevieš či nepraskneš ako akváriová rybyčka.
Inak – žiadne zemiaky. Ale fakt. Tie sú tu asi zakázané alebo čo. Cestoviny, zelenina, ryža – to áno. Ale klasické slovenské „dáš si zemiaky či ryžu?“ tu akosi neexistuje. A tak, asi 2x nám spravili zemiaky, čo bol zázrak. (to sme sa ich boli pýtať či nám spravia, lebo že nám chýbaju)
A potom iba taká klasika ako Pizza na tisíc spôsobou je samozrejmosť. Tak isto takmer všade v hoteloch čo sú dovolenkové all inclusive a sú bufety tak je samozrejmosť výčapné stredisko s kolou, fanta, sprita alebo pivo. No tu v Taliansku bol aj výčap na víno, čo asmozrejme bolo logické.
👉 Dole ti hodím pár fotiek porcií, ktoré sme si v kantíne nakladali. A verte mi – to neboli porcie pre jedného. Ale zjedlo sa všetko. Vždy. Jedlo nevyhadzujem, keby mi nechutilo ani si nenaberiem.
Porcie v kantíne aké som si naberal
Ichnusa: Sardínske pivo, ktoré chutí ako leto
Ak by Sardínia mala svoju vlajku v tekutej forme, bola by to fľaša Ichnusy. Na tento pivný poklad narazíš doslova všade – v baroch, obchodoch, na pláži… aj u tety, čo predáva pohľadnice. Je to niečo ako náš Zlatý Bažant alebo skor Šariš 12, len s príchuťou slnka, mora a pohody.
To klasické – Ichnusa Lager – je ľahké, jemne horké pivo, ktoré sa pije ako limonáda (len s troškou zodpovednosti). Proste ideálne, keď je vonku 35 stupňov a ty práve sedíš niekde na terase alebo pláži, máš nohy v piesku a rozmýšľaš, či dnes zješ štvrtú pizzu alebo cestoviny.
Ale pozor – to nie je všetko! Majú aj verziu „non filtrata“, teda nefiltrovanú. Trochu zakalená, s výraznejšou chuťou a takým jemným „pivným charakterom“. Ako keď chceš trošku viac štýlu, ale stále pohodovú atmosféru. Ja som si ju dal párkrát – akože zaujímavá, ale na každodenné popíjanie by som sa asi vrátil ku klasike. Viac o tomto pivku sa dočítaš TU.
No a potom je tu citronová verzia – niečo ako náš radler, ale s alkoholom. Taký letný koktejl pre lenivých – osvieži, chutí, zabaví a ešte aj vyzerá dobre na fotke. Najlepšie chutí po dlhom dni, keď si vysolený zo slnka, vyplávaný z mora a len tak sedíš a vnímaš, ako deň pomaly končí.
A odkiaľ sa vlastne vzala táto tekutá lahôdka? Ichnusa sa začala variť v roku 1912 v meste Cagliari – hlavné mesto ostrova, kde si pán Amsicora Capra povedal, že Sardínia si zaslúži niečo vlastné, pivné a osviežujúce, čo tu bude snami storočia. Meno „Ichnusa“ pochádza zo starého latinského názvu pre Sardíniu – Hyknusa (áno, znie to trochu ako Pokémon, ale reálne).
Amsicora to rozbehol, pivo sa chytilo a prežilo všetko od vojen až po horúčavy na pláži. V 80. rokoch značku prebral Heineken, ale chuť ostala – stále cítiš, že je to pivo s charakterom, ktoré ti povie: „Oddýchni si, si na Sardínii.“
Čo potom?
✨ Tak, a máme to. Sardínska kapitola sa pomaly zatvára. Dali sme si cestoviny, opálili nosy na plážach, ochutnali Ichnusu (aj jej citrónového bratranca) a trošku sme nazreli aj do histórie ostrova, kde to v minulosti bublalo rovnako ako dnes v hrncoch plných cestovín.
Ale neboj sa, tu to nekončí – práve naopak! V ďalšej časti Bludného Východňara ťa vezmem do úplne novej krajiny. Bola to spontánna výprava po Sardínskom dobrodružstve, ktorá najprv nebola plánovaná, no kvôli kompilkáciam to bol zatial najlepší trip. A kde to bolo? Nooo…. to ti poviem v ďalšej časti.
👉 Tak ma sleduj na Instagrame a určite sa prihlás aj na newsletter – nech ti neujde ďalšia dávka dobrodružstva, histórie a vtipne podaných trapasov z ciest.
Prekroč svoje hranice, pretože práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
