Po dni plnom luxusu na Palm Jumeirah a v Dubaj Marine nás čakal o niečo pokojnejší deň. Rozhodli sme sa ho stráviť na výstave, ktorá sa konala v Dubaj World Trade Centre – len pár krokov od nášho hotela Voco.
Táto výstava bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sme aj Dubaj vôbec navštívili. Nešlo totiž o klasickú dovolenku. Spolu s otcom sme chceli nazrieť do sveta biznisu a pozrieť medzinárodnu výstavu. V jednotlivých halách sa prezentovalo množstvo vystavovateľov z celého sveta, ktorí hľadali obchodných partnerov – či už pre dovoz, distribúciu alebo propagáciu svojich produktov.
Čo to pre mňa znamenalo?
Pre mňa osobne to bol skvelý zážitok. Bol som na takomto podujatí po prvýkrát a páčilo sa mi, ako profesionálne bolo všetko zorganizované. Vstup sme si zabezpečili vopred online – lístky boli zadarmo, stačilo si len stiahnuť QR kód, ktorý nám na vstupe naskenovali a mohli sme sa vydať objavovať jednotlivé výstavné haly. Témou celého podujatia bolo hotelierstvo, reštauračné služby a všetko, čo s tým súvisí.
Takmer celý deň sme sa túlali medzi stánkami a objavovali, čo všetko svet hotelierstva ponúka. Bolo to ako nekonečné bludisko plné rôznych firiem – od Francúzov cez Číňanov až po vystavovateľov z Blízkeho východu a dokonca aj Rusov. Každý chcel niečo predať alebo uzavrieť spoluprácu.
Obed a pokračovanie v rozbehnutom dni
Po obede v jednej z lokálnych reštaurácií sme sa okolo tretej poobede vrátili na izbu. Pozreli sme na hodinky a bolo jasné, že deň ešte nekončí. Tak sme si povedali – ideme na pláž. Ale na ktorú? Rozhodnutie padlo rýchlo – La Mer Beach, ktorú sme mali vlastne „pod nosom“. Z hotelového bazéna sme na ňu „videli“ každý deň, takže konečne prišiel čas si tam skočiť.
Pláž bola priamočiaro vzdialená len pár kilometrov od nášho hotela, smerom rovno k Perzskému zálivu. Pôvodný plán? Zavolať si pred hotel taxi a nechať sa pohodlne odviezť. Lenže – realita bola iná. Taxík sme si jednoducho nezohnali. Skúšali sme hľadať aj priamo na ulici, no márne.
Dôvod, prečo sme nemali šťastie na taxík, bol jednoduchý, ale pre nás vtedy nepochopiteľný. Aj keď sme taxíky stretli, väčšina z nich práve nepracovala – taxikári mali prestávku kvôli modlitbe. V Spojených arabských emirátoch je totiž bežné, že počas modlitebných časov (salat), ktoré sú rozdelené počas celého dňa, si vodiči jednoducho vypnú aplikácie a dajú si pauzu. Modlitba je pre nich priorita. Nám to nikto nevysvetlil, len sme nechápali, prečo autá stoja a vodiči nikam nejdú.
Cesta na pláž La Mer Beach
A tak, keďže sa nám nedarilo zohnať taxík, rozhodli sme sa to riešiť po svojom. Vyrazili sme pešo. Boli to len dva-tri kilometre, takže v šľapkách – prečo nie? Aspoň sme uvideli inú stránku Dubaja. Žiadne mrakodrapy, žiadny luxus. Zrazu sme kráčali pomedzi štvrte, kde žijú miestni robotníci a obyčajní ľudia.
Bolo to skoro ako iný svet – chudobnejšie domy, rozbité chodníky, všade špina, ľudia bosí alebo v lacných sandáloch. Luxus Dubaja akoby prestal existovať. A človeku hneď dôjde, že za všetkým tým pozlátkom sú tisíce ľudí, ktorí robia servis tomuto mestu a sami žijú horšie ako priemerne zarábajúci Slovák. Čisto bolo iba tam, kde sa predpokladá prítomnosť turistov. Realita, ktorú v katalógoch neuvidíš.
A to je, bohužiaľ, holý fakt. Dubaj síce pôsobí ako luxusný raj, no keď sa trochu odkloníš od turistických trás, uvidíš aj jeho temnejšiu stránku. A práve takéto miesta ti otvoria oči – pretože, ako sa hovorí, bohatí budú bohatnúť a chudobní chudobnieť. Aj tu to bolo presne tak.
Ako sme sa blížili k pláži, narazili sme na zvláštne miesto. Akoby vyčnievajúci cíp, ktorý pôsobil ako rozdeľovač pláže na dve časti. V tomto priestore bolo niečo ako malé mestečko s obchodíkmi, no všetko pôsobilo opustene. Vybitá okná, prázdne priestory, nikde ani nohy. Nechápali sme, kde sme sa vlastne ocitli – ako keby časť mesta, na ktorú už niekto dávno zabudol.
Tak sme sa rozhodli ísť na pravú stranu pláže, ktorá aspoň trochu pôsobila normálnejšie. No ani tam nás nečakalo nič, čo by sme si predstavovali pod pojmom „pláž v Dubaji“. Voda mala zvláštnu hnedastú farbu, určite nie priezračnú. V okolí sa navyše ešte stále stavali nové budovy, čo celkovému dojmu tiež nepomohlo.
Jednoducho – žiadna Instagramová pohľadnica. Skôr realita, ktorá ukazuje, že ani Dubaj nie je vždy taký lesklý, ako sa tvári.
No aj tak sme sa boli kúpať
Na pláži bolo dokopy možno tucet ľudí, čo nám hneď napovedalo, že asi nie sme na top mieste Dubaja. Nebolo sa čomu čudovať – bolo už okolo piatej popoludní a teplomer stále ukazoval 35 stupňov. Každý normálny človek čakal na večer. Voda v mori? Doslova horúca. A žiadna tyrkysová ako na reklamných fotkách – skôr hnedastá, miestami až dočierna, akoby mala niečo spoločné s ropou. Určite to nepôsobilo ako miesto, kam by si sa šiel okúpať s chuťou. Ale povedali sme si: je to lepšie ako nič. Chladnejšiu sprchu sme z toho síce nemali, ale trochu sme sa osviežili aspoň psychicky.
Kriket v Dubaji
No a keď sme sa vracali späť pešo, cesta nás zaviedla pomedzi budovy v chudobnejšej štvrti. A tam prišlo niečo, čo mi ostane v hlave možno ešte dlho. Partia miestnych chalanov hrala kriket. Bosí. Na piesku. Medzi stavbami a prašnými cestami. Zastavili sme sa a chvíľu ich sledovali. Ako dieťa som jedával piesok na pieskovisku, ale vidieť, ako si deti stavajú vlastný svet medzi staveniskami, bolo úplne iné.
V duchu som si povedal: toto je pravý Dubaj. Nie ten na Instagrame. Toto je realita, ktorú väčšina turistov nikdy nevidí.
Áno, máš pravdu – kriket v Dubaji nie je žiadna náhoda. Tento šport sem priniesli Briti počas svojej koloniálnej nadvlády nad územím známeho ako Trucial States, kam patrili aj dnešné Spojené arabské emiráty. Hoci samotný Dubaj nikdy nebol plnohodnotnou britskou kolóniou ako India, britský vplyv bol citeľný – najmä v oblasti obchodu, školstva a samozrejme športu. Kriket si tu obľúbili hlavne pracovní migranti z Indie, Pakistanu a Bangladéša, ktorí tvoria väčšinu manuálnej pracovnej sily v Emirátoch. Preto nie je nič výnimočné vidieť chalanov hrať kriket medzi rozostavanými budovami alebo na prašných uliciach Dubaja.
A ak ťa zaujíma, čo sme objavili na záver nášho výletu – nezabudni ma sledovať na Instagrame a prihlásiť sa na newsletter. V ďalšej časti ti totiž ukážem, ako sme si užili služby päťhviezdičkového hotela, aj keď sme už boli dávno odubytovaní. A poviem ti, ako presne to vieš využiť aj ty.
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
