Náš posledný deň v Dubaji mal byť pôvodne pokojný, no nakoniec to bol celkom pestrý mix zážitkov. Rozlúčkový deň sme využili naplno – dali sme si ranný bazén s výhľadom na mesto, navštívili jedno z najfuturistickejších múzeí na svete a ešte sme stihli preskúmať aj starý Dubaj s jeho chaotickými trhmi a historickou atmosférou. A to všetko ešte pred večerným odletom späť do Budapešti, kde sme klasicky prespali na podlahe letiskovej hale a ráno naskočili na Flixbus domov.
Ako sme začali ráno? Múzeum Budúcnosti
Ráno sme odštartovali osviežujúcim kúpaním v bazéne hotela Voco – rutina, ktorú by sme si vedeli predstaviť aj doma. Po kúpaní nás už čakal naplánovaný obedný program: návšteva Museum of the Future. Lístky sme si šikovne zabezpečili cez aplikáciu GetYourGuide, vďaka čomu sme nemuseli stáť v žiadnych radoch a pekne sme prešli rýchlopásom rovno dnu. A lístok nieje na presný čas ale môžeš prísť hocikedy počas toho dňa.
Samotná budova pôsobila, akoby ju niekto teleportoval z roku 2150. Obrovský prstenec so stredom ako portál do inej dimenzie. Vnútri nás čakal svet plný technológií – od robotov, cez futuristické autá, interaktívne hry, simulácie, periodickú tabuľku prvkov až po zónu s hudobnými a psychologickými cvičeniami. Bolo to ako prechádzka hlavou nejakého šialeného vedca – len o dosť luxusnejšia.
Z budúcnosti späť do reality: Gold Souk trhy a hra na nervy
Na návštevu Múzea budúcnosti si určite vyčleň aspoň 2 až 3 hodiny. Naozaj. Vďaka interaktívnym inštaláciám, hrám a experimentom stratíš pojem o čase tak rýchlo, ako keď sa zapne Wi-Fi po výpadku – bum a si v tom.
Po tejto technologickej jazde sme sa rozhodli pre návrat späť do reality – do starej časti Dubaja, konkrétne na Gold Souk, známe trhovisko s nádychom chaosu a karátového lesku. Vystúpili sme na rovnomennej stanici metra a hneď nás privítal známy ruch skútrov, trúbenie áut a zmes vôní aj trošku smogu. Vedeli sme, že ideme správne. Dokonca na ceste bolo všade značenie, ktorým smerov treba isť aby sme sa dostali do stredobodu diania.
Na čo si daj pozor?
Predierali sme sa pomedzi budovy, pomedzi predavačov, ktorí ťa preskenujú pohľadom ešte skôr, ako zbadáš ich tovar. Skúsení harcovníci, čo ovládajú minimálne päť jazykov – a minimálne jeden tvoj. Ich cieľ? Prehovoriť ťa, že práve ich magnetka je tá pravá. Ale pozor!
Jedna rada: ak ti niekto podáva ruku, je to pasca. Zrazu ťa drží ako starý známy a už ti tlačí do ruky hodinky, parfém, šatku alebo minimálne úsmev s cenovkou. A drží. Drží, kým ti to nezačne byť nepríjemné. A keď to začne byť nepríjemné? Drží ešte viac. Takže si to natrénuj – pevný postoj, únikový pohľad a slušné, ale rozhodné „Nie, ďakujem.“
Obchodná vojna v Gold Souku a presun do piesočného sveta
Títo predajcovia… to nie sú len tak hocijakí týpci s magnetkami. Sú to jazykoví iluzionisti – prekvapia ťa ruštinou, španielčinou, nemčinou, francúštinou, češtinou, niekedy aj východniarskou kadenciou (takmer) hehe. Nezľaknú sa prizvuku, práve naopak – čím viac sa ti podobajú, tým viac si myslíš, že sú tvoj kamoš. A potom ti už len chýba ten papierik z peňaženky.
Ale vieš čo? Bola to zábava. Trošku napätia, trošku hereckého výkonu. Ako správni Slováci sme trikrát odišli, kým nám dali lepšiu cenu. Vrátili sme sa – akože omylom – a začal sa tanec o pár dirhamov. Nakoniec sme si nakúpili všetko, čo sme chceli, a ešte sme si vypýtali aj množstevnú zľavu. Ako sa hovorí – trh nie je len o kúpe, ale o hre. A toto bola veľmi dobrá partička. Ukázalo sa, že jeden týpek, ktorého sme nakupovali mal viac obchodov no všetko čo sme chceli mal v tom jednom, kde mal aj skryte poschodie a začal nosiť viac vecí.
Dubai Old Village
Keď sme mali tašky plné pokladov a hlavu plnú dojmov, zamierili sme do ďalšej časti starej Dubaja – tzv. Dubai Old Village. Všetko bolo z piesku, obchody luxusne drahé, ceny vyššie než Burj Khalifa. A aj keď sa na to krásne pozeralo, videli sme, že tu turistov oberajú o rozum aj úspory. Len sme sa pousmiali a zamierili ďalej.
Ale ako sa tam vlastne dostať? Jednoducho – cez vodu.
Na druhý breh za jeden dirham
A potom to prišlo – tajomstvo prechodu do minulosti. Žiaden plán, žiadna mapa. Len sme uvideli malý prístav, loďku a miestneho chalana, ktorý kývol: „Na druhú stranu? Poďte.“ Pravdepodobne to bola stanica Al Sabkha Marine Transport Station, no v tom momente sme len nasledovali inštinkt.
A ten nás nezradil. Cesta stála iba 1 dirham na osobu, čo je približne 0,25 €. Za takú cenu dnes nedostaneš ani žuvačku, ale tu ťa zoberú do iného sveta. Do časti Dubaja, ktorá nemá výškové budovy, ani luxusné reštaurácie. Iba piesok, staré múry, teplo a ticho.
Na druhej strane nás privítalo niečo ako pieskové mestečko z rozprávky. Krásne, historické… a takmer prázdne. Turisti sa tomu miestu asi vyhýbajú, alebo netušia, že existuje. My sme tam chvíľku blúdili, dívali sa na zatvorené obchodíky a počúvali, ako piesok škrípe pod nohami. Všetko vyzeralo ako kulisy – krásne, no bez života.
A aj keď sa to možno zdalo ako pasca na peniaze, pre nás to bol magický moment ticha uprostred hlučného Dubaja. Taký menši oddych.
Záverečný chill pred odletom a Tony Stark v lietadle
Keď sme už všetko videli, všetko pochodili a aj niečo nakúpili, ostával nám ešte kus dňa – niečo vyše 6 hodín do odletu. A tak sme si povedali, že využijeme hotel na maximum. Už sme boli odubytovaný no skúsili sme. Ruksaky sme si nechali uschované na recepcii a s úsmevom sme sa spýtali, či si môžeme ešte na chvíľu zaplávať. Odpoveď bola: „Samozrejme.“
A tak sme si dali ešte hodinku pokoja v bazéne na streche, s výhľadom na svet okolo nás – mrakodrapy, ktoré sa ligotali pod slnkom, a nebo, ktoré pomaly menilo farbu. Ten kontrast luxusu a pokoja, vedomie, že odlietame, a zároveň možnosť ešte na chvíľu vypnúť… bol to zážitok, ktorý sa nekupuje v cestovke.
No prišla tá otázka: Čo teraz s mokrými plavkami? A tak sme ich položili na betónové stĺpiky pred hotelom. Vonku 35 stupňov, takže to bolo ako vlastná sušička. A my sme sa len smiali, že toto je tá improvizácia, ktorú milujeme – stáť pred 5-hviezdičovým hotelom a sušiť si plavky ako v kempe. No čo už.
Cesta na letisko prebehla v pohode, všetko sme zvládli a už sme si len sadli do lietadla. A tam – vedľa nás týpek s Apple Vision Pro. Ako Tony Stark, všetko si ovládal rukami vo vzduchu, prepínal si okná, kukal si fotky a videá, úplná sci-fi realita. Prvýkrát som to videl naživo a normálne som na to pozeral viac ako na film v lietadle. Ani tam nič také nebolo, leteli sme cez Wizz Air.
A potom už len pristátie v Budapešti, nočný spánok na podlahe letiskovej haly (klasika pre nás lowcostových nomádov) a ráno Flixbus smer domov. Hlava plná zážitkov, nohy trochu unavené, ale srdce spokojné.
Ak chceš vedieť, kam viedla moja ďalšia cesta – a poviem ti, že to bolo poriadne ďaleko, tak nezabudni ma sledovať na Instagrame a prihlásiť sa na newsletter, aby ti neušla ani jedna kapitola tohto bludného putovania.
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
