Ako som sa dostal až do Číny (a prečo som pôvodne ani nemal ísť tak ďaleko)

Ak si čítal môj predchádzajúci článok, vieš, že moja ďalšia cesta mala byť fakt že poriadne ďaleko. A teraz nemyslím “Bratislavu z Košíc”… Myslím naozaj ďaleko. Čína. Tak ďaleko som ešte v živote neletel. A ani tak ďaleko nebol. A poviem ti jedno – stálo to za všetko.

Ale kde som sa to vlastne dostal? Ako sa to celé začalo? A prečo som tam vôbec šiel?

Písal sa začiatok septembra 2024, mal som po lete a po maturite z mája, leto poriadne odmakané, bankový účet celkom natešený a ja – mentálne vyčerpaný. Proste som potreboval vypadnúť. Vtedy som napísal môjmu tradičnému cestovateľskému parťákovi Rolovi (môžeš ho nájsť na Instagrame TU), že som objavil lacné letenky do Istanbulu.

Pôvodne som totiž chcel letieť sám do arabskej krajiny, ale rodičia mi povedali nie. Tak sme si povedali – ok, klasika, dáme si Istanbul na predĺžený víkend, veď už sme takto boli viac krát – 3 až 5 dní, prejsť mesto, dať si kebab, pozrieť mešity a možno aj kúpiť nejaký ten fejk Rolex.

Z Istanbulu nič nebolo, ale prišla ponuka, ktorá sa neodmieta – Čína

Rolova odpoveď ma najprv trošku schladila. Napísal mi, že teraz barz nemôže. Prečo? To tu rozoberať nejdem. Proste nemohol, ticho.

Tak som si začal pozerať nejaké európske destinácie, kam by som mohol vyraziť aj sám. Už som bol zmierený s tým, že si dám nejaký pohodový solo výlet – možno Portugalsko, možno Grécko. A v tom mi asi o 2 až 4 dni neskôr pristála správa od Rola:

„Počuj Hugi, našiel som super letenky do Šanghaja. Nejdeme do Číny?“

A ja že: „Šak si nemohol ísť ani do Istanbulu…“ Ale vieš čo – ako raz povedal Peter Pellegrini:

„Čo si naškrabkáme, to máme.“

A tak sme začali premýšľať, hľadať správny termín a zisťovať všetky podmienky – ako sa vlastne do Číny dostať. Prvá dôležitá vec: víza. (v tom čase, áno, ešte sme potrebovali).

A tu sa to všetko začalo. Možno vieš, možno nie, ale ak chceš navštíviť krajinu, kde sú víza povinné, musíš mať najprv vybavené letenky a rezervované ubytovanie. A to ešte nie je všetko… ale k tomu sa dostanem zachvíľu.

Od Šanghaja k Veľkému čínskemu múru

Keď sme si už povedali, že ideme do Číny, museli sme sa rozhodnúť, čo tam vlastne chceme vidieť. A jasné – ako prvé nám napadol Veľký čínsky múr. Veď kto by ho nechcel vidieť, keď už raz letí až na druhý koniec sveta?

Lenže tu prišla prvá haluz. Ten múr ani len neprechádza okolo Šanghaja. Najlepšie prístupné časti sú pri Pekingu, teda v hlavnom meste. A tak sme spustili pátraciu akciu na letenky do Pekingu.

A čuduj sa svetu – našli sme ich! Na portáli Pelikán sa objavila super ponuka: spiatočná letenka do Pekingu za 399 €, a to vrátane 20 kg batožiny.

Hneď nám odľahlo. A keďže sme už nechceli nič premeškať, okamžite sme ich kúpili. Na Pelikáne bola dokonca možnosť zadať ISIC kartu – čo je taká študentská kartička na zľavy v rôznych obchodoch a službách.

Hoci som už oficiálne nebol študent (písal sa september, prázdniny skončili), povedal som si – dám to tam zo srandy. A guess what? Fungovalo to! A vďaka tomu som ešte ušetril 25 €. No povedz, kto by to nevzal?

Ako to fungovalo – pred vízovou zmenou

Keď sme vyrážali na našu čínske dobrodružnú cestu v septembri 2024, pravidlá boli úplne iné. Slovenskí občania vízum do Číny potrebovali. Naša rutina bola:

1. Leteňka + ubytovanie – bez nich ti žiadne čínske vízum nedajú.
2. Vyplniť formulár cez systém COVA (čínsky online portál), kde sme museli uviesť:
   • trvanie pobytu (napr. od – do),
   • mestá, ktoré plánujeme navštíviť,
   • údaje z pasu,
   • účel návštevy (napr. turistika),
   • kontaktné informácie hostiteľa alebo hotela.
3. Pošleš žiadosť spracovať, zaplatíš poplatok, navštíviš konzultát Číny, a čakáš – a väčšinou do pár dní stíhaš vyzdvihnúť vízum. Takto sme to spravili aj my. Bez toho by nás tam nepustili.

🆕 Víza už chýbajú – aktuálne od novembra 2024

No teraz (od 8. novembra 2024 do 31. decembra 2025) sa situácia radikálne zmenila. Slováci už víza nepotrebujú!Stačí splniť niekoľko podmienok

• Povolené účely pobytu: turistika, obchod, rodinná návšteva alebo tranzit, maximálne na 15 dní 
• Nemusíš žiadne vízum riešiť vopred, ani posielať žiadne žiadosti, ani ísť na konzulát.
• Po príchode ťa čakajú klasické colné otázky – preukáž účel cesty, itinerár, ubytovanie, možno potvrdzujúce dokumenty.
• Až do roku 2025 to platí bez víz a pre Slovákov to je vstup bez ako hraničného kolabovania.

Ako sme to spravili my (keď boli víza potrebné)

Vtedy sme použili portál COVA (cova.mfa.gov.cn), kde sa:

• registruješ,
• vyplníš údaje o ceste,
• nahráš pas,
• zaplatíš poplatok a
• počkáš na schválenie.

Keď to nejde online, ide sa osobne – vízový maratón do Bratislavy

Ako nevýhoda celého procesu bola jedna zásadná vec – víza sa nedali vybaviť kompletne online. Hoci sme si všetko pekne poctivo vypísali cez stránku COVA, nakoniec sme to museli vytlačiť a osobne doniesť na čínske veľvyslanectvo v Bratislave. A to len počas presne stanovených otváracích hodín, ktoré sú viac-menej stavané pre tých, čo bývajú priamo v hlavnom meste… nie pre východniarov.

Takže ako to vyzeralo pre nás, Poľovčanov? Budíček o štvrtej ráno, sadnúť do auta, kávička do ruky, a vyraziť cez celú republiku. Cieľ? Stihnúť otváracie hodiny veľvyslanectva a odovzdať všetky papiere, ktoré sme si v predstihu pripravili – vrátane pasu a vytlačenej žiadosti o vízum.

Pridal sa k nám aj ďalší člen výpravy – Rolova sestra, a tak sme už boli traja, čo sa chystali do Číny. Plán bol byť tam na prelome septembra a októbra, ideálny čas, keď ešte nie je úplné chladno, ale ani horúčavy.

Prišli sme teda pred ambasádu, s miernym stresom (ako inak), a išli sme odovzdať dokumenty. A tu prišiel zádrhel. Všetko sme mali – okrem jednej veci, o ktorej nám nikto nikdy nepovedal: potrebovali sme aj vytlačenú kópiu pasu.

Klasika. Všade ticho o tom, nič o tom na stránke, nikde v maili ani v žiadosti – ale oni si to, samozrejme, pýtali. Takže nastala menšia panika…

Keď ti na konzuláte zhorí fotka a ty sa ideš popukať

A tak sme sa na tom čínskom konzuláte pekne pobavili. Nemali sme vytlačenú kópiu pasu? Nevadí, za pár centov sme to tam priamo prefotili na kopírke. Problém? Vytlačilo sa to celé čierne, ako keby sme boli duchovia zo záhrobia. A keď sme to podávali, nevedeli sme sa prestať smiať, že takto vážne ideme do Číny. Kamera nad nami nás snímala, ale vtedy nám už bolo jedno. To bola stand-up scéna zadarmo.

A potom zrazu pohľad pracovníčky: „Niečo nie je v poriadku.“ Hovoríme si, že čo zas… A zrazu: „Fotka je zlá, musí byť biele pozadie.“ No podľa nás bola biela. Fotené na stene v dome. Ale očividne nie dostatočne biela. Takže ak sa chystáš žiadať o víza do Číny, odporúčam rovno použiť nejaký softvér ako Remove.bg, ktorý ti vymaže pozadie a nastaví krásne bielu. Nech to nevyzeráš jak z pasce na duchov.

Následne od nás vypýtali pas, že si ho nechajú. Normálne len tak. A keď sme sa opýtali, kedy ho dostaneme späť, povedali, že o týždeň – teda o pár dní, v závislosti od spracovania. My sme to boli podať v pondelok, takže nám to krásne vyšlo na ďalší pondelok znova do Bratislavy. Na otočku. Po slovenských diaľniciach, klasika.

Keď sme tam prišli, všetko dopadlo dobre, pas nám vrátili a vo vnútri bol prilepený taký „čínski papírek“ – vízum. Vyzeralo to ako niečo medzi občianskym preukazom a pozvánkou na pohovor do Huawei. Samé čínske znaky, foto a niekoľko údajov. Ako pas ale v Čínštine. Ale uznaj sám – bolo to totálne dzivé. Veď sa pozri sám, ak si niekedy dostal podobné víza, vieš o čom hovorím.

Pokračovanie a začiatok dobrozružstva do Číni

A tak sme sa po dvoch otočkách do Bratislavy kvôli vízam konečne vydali smerom do Číny. Z letiska v Budapešti sme leteli do mesta Shenzhen (niektorí to volajú Katon, ale to je trochu domotané), kde nás čakal krátky prestup – iba asi hodina a pol. Online check-in neexistoval, všetko sme museli vybavovať na prepážke – ale vybavili sme to bez problémov, vrátane batožiny aj palubných lístkov.

Let bol poriadne dlhý – minimálne osem, možno deväť hodín. Ale musím uznať, že strava v lietadle bola v pohode – dostali sme raňajky aj obed, a dokonca aj drink zadarmo. Taký luxus, aký doma v kuchyni nemám ani v nedeľu. Po prílete skoro ráno do Shenzhenu nás na pasovej kontrole čakala klasická otázková smršť – kam idete, na ako dlho, čo chcete vidieť. Ukázali sme pasy, a všetko prebehlo hladko. Aj keď som sa v duchu pýtal – ktorým dátumom sa vlastne počíta vstup, keď sme leteli cez noc?

Našťastie sme stihli aj nadväzujúci vnútroštátny let do Pekingu, ktorý trval asi tri hodiny – čo je ako z Dublinu do Košíc. A znova sme dostali jedlo. Po pristátí v Pekingu sme sa vydali do metra, kde sme prvýkrát použili špeciálnu aplikáciu na cestovanie – ale o tom ti ešte poviem. Dostali sme sa na hotel, kde sme mali booknutú izbu v známej medzinárodnej sieti – nech máme multikulti raňajky a o niečo menej kultúrneho šoku.

Čo budeš potrebovať do Číny, ktoré aplikácie ťa zachránia a ako sme prežili náš prvý deň s jet lagom ti porozprávam v ďalšej časti. Tak nezabudni kliknúť na sleduj na Instagrame a prihlásiť sa na newsletter, aby ti nič neušlo.

Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.

Bludny Vychodňar