Ako prebiehal náš ďalší deň v Číne? Možno už tušíš, kam sme mali namierené – naznačil som ti to už v predošlej časti. Tentokrát sme sa vybrali na jeden zo siedmich divov sveta – slávny Veľký čínsky múr. A poviem ti, už samotná predstava, že po ňom budem kráčať, mi dala taký príval adrenalínu, že som mal pocit, akoby som sa pripravoval na misiu. No dostať sa tam? To nebolo vôbec také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Náš plán znel jasne – dostať sa do mesta Huairou, ktoré leží severovýchodne od Pekingu, a odtiaľ pokračovať autobusom priamo k múru. Lenže najprv sme sa museli dopraviť na jednu z hlavných vlakových staníc v severnej časti Pekingu, odkiaľ mali odchádzať vlaky do Huairou. Tam nás mal čakať autobus, ktorý by nás vyviezol až k samotnému vstupu na Veľký čínsky múr. Znel to jednoducho, no realita nás rýchlo vyviedla z omylu…
Cesta na Veľký Činský Múr
No to by sme neboli my, keby sa niečo nepokazilo už na začiatku. Dorazíme na vlakovú stanicu, všade uniformovaní vojaci, všetko pod prísnym dohľadom, človek sa cítil ako na letisku. Pri okienku sme sa pani snažili vysvetliť, že chceme lístky do Huairou, no ona na nás len pozrela a zahlásila, že je vypredané. Bolo asi jedenásť doobeda a najbližší vlak mal ísť až o štvrtej poobede. To by znamenalo polovicu dňa stratenú, čo sme si fakt nechceli dovoliť. Keď sme sa jej spýtali, či vie o inej možnosti, iba pokrčila plecami a povedala, že netuší – vraj tam ani nikdy nebola. A my na ňu: „Šak to máte za rohom a vy ste tam ešte neboli? To čo je toto?“
Nakoniec nám poradila, že môžeme skúsiť autobusovú stanicu hneď vedľa. Lenže – klasika – vyšli sme von, blúdili medzi davmi a žiadny autobus sme nenašli. Už sme začínali byť nervózni, keď Julku napadlo pozrieť Didi Travel, čínsku verziu Uberu. A čuduj sa svete – normálne sme tam našli jazdu priamo k Veľkému Čínskemu múru! Ten je pritom od stanice asi 40 kilometrov, a cena? Celá jazda nás vyšla približne na 12 €. Za štyridsaťpäť minút pohodlnej jazdy diaľnicou, s výhľadom na čínske kopce a šialenú premávku. To bolo tak neskutočne lacné, že sme na seba iba neveriacky pozerali a ďakovali Julke, že jej napadlo otvoriť appku.
Cesta taxíkom a príchod k Veľkému múru
Čo ma úplne dostalo počas jazdy? Vodič mal v aute aplikáciu s navigáciou ( klasika), ktorá mu ukazovala nielen trasu, ale aj presný čas, koľko sekúnd zostáva do zelenej na semafóre – dokonca aj niekde uprostred lesa, kde by si čakal len stromy a ticho. My sme len neveriacky krútili hlavami a on sa na nás usmieval cez spätné zrkadlo. Po anglicky veľmi nevedel, tak sme si pomáhali prekladačom – on rozprával po čínsky, ja po slovensky / anlgicky a nejako sme sa dohodli. Bola to naozaj zábava a cesta ubehla, ani sme nevedeli ako.
Ale musím sa ešte vrátiť o krok späť – skoro sme ten vlak vôbec nestihli. Vieš prečo? Klasicky ja… nechal som pas na hoteli. A to je v Číne veľká chyba. Tam je pas kľúč ku všetkému – bez neho ti nepredajú ani lístok na vlak, nieto ešte vstup na Veľký múr. Tak sme museli rýchlo metrom pár zastávok naspäť do hotela, zobrať pas a potom znovu utekať na stanicu. S malou dávkou stresu, ale dali sme to.
Keď sme konečne dorazili k samotnému múru, taxikár nás vysadil pri vstupnej bráne. Pred nami sa otvoril obrovský priestor, stánky s lístkami a možnosť vybrať si – buď pôjdeš pešo hore, alebo sa vyvezieš lanovkou a dole si to užiješ na bobovej dráhe. My sme, samozrejme, ako praví turisti zobrali tú ťažšiu cestu – po svojich. Veď predsa, taký skvost si musíš zaslúžiť.
Na Veľký čínsky múr pešo (a ako sme „ukradli“ klobúk 😅)
My sme sa rozhodli, že pôjdeme na Veľký čínsky múr pešo – veď pravý turista si to musí odšliapať, nie? Žiadna lanovka, žiadne skratky, pekne po schodoch. A poviem ti, stálo to za tú námahu – každý krok hore bol ako malá výzva, ale keď sme sa konečne dostali na vrchol, ten pocit bol neuveriteľný. Mať pod nohami tisícročný skvost a vidieť, ako sa múr vlní ponad kopce do diaľky, to je zážitok, ktorý sa ti navždy vryje do pamäti.
Kým sme čakali na autobus, ktorý nás mal vyviezť k samotnej bráne, narazili sme na miestne trhy. Predávali tam najmä babky – od malých sošiek, cez náramky, až po tradičné čínske klobúky. My sme samozrejme neodolali a hneď sme začali skúšať rôzne veľkosti a tvary. Bola to zábava, trošku sme aj zjednávali, ako sa na správnych turistov patrí.
A teraz príde tá úsmevná časť – skúšali sme jeden z tých väčších klobúkov a Rolo si ho pri skúšaní dal pod pazuchu, aby nespadol na zem. Lenže, keď sme sa už dohadovali o cene a odchádzali, Julka na nás zašepkala: „Rýchlo, poďme!“ Až neskôr sme si uvedomili, že Rolo mal ten klobúk stále pri sebe. Tak sme si z trhu odniesli jeden kúsok vlastne „gratis“ – a hoci nám z toho srdce riadne bilo, nakoniec sme sa na tom smiali ešte dlho.
Prečo vlastne postavili Veľký čínsky múr?
Múr vznikol ako odpoveď na hrozby zo severu. Čínske dynastie sa tisícročia museli brániť nájazdom nomádskych kmeňov, hlavne Hunov a neskôr Mongolov. Prvé úseky začali stavať už v 3. storočí pred Kristom za vlády prvého cisára Čchin Š’-chuang-tiho, ktorý zjednotil Čínu. Nebol to však jeden súvislý múr, ale skôr spleť menších opevnení, ktoré sa postupne spájali a obnovovali.
Ako dlho trvala jeho výstavba?
Keď povieš „staval sa múr“, znie to, akoby išlo o pár desaťročí. Pravda je však omnoho šialenejšia – na múre sa pracovalo vyše 2000 rokov počas rôznych dynastií. Najväčší boom nastal za Mingov (14. – 17. storočie), keď sa vybudovali najznámejšie časti, ktoré dnes turisti navštevujú. Používali tehly, kameň aj ubitú zeminu, a na stavbe pracovali milióny ľudí – od vojakov až po väzňov.
Veľkosť, ktorá ťa posadí na zadok
Múr nie je len „jeden múr“. Celková dĺžka všetkých jeho častí je podľa moderných meraní viac než 21-tisíc kilometrov. To je, akoby si prešiel pol zemegule pešo! A hoci sa niektoré úseky rozpadli, zrúcaniny a obnovené časti stále tvoria ohromný symbol ľudskej vytrvalosti a túžby brániť svoju krajinu.
Mutianyu – naše dobrodružstvo pri Pekingu
My sme zamierili na úsek Mutianyu, ktorý sa nachádza asi 70 km od centra Pekingu. Tento úsek patrí medzi najkrajšie a je menej preplnený ako Badaling, kam chodia väčšinou davy turistov. Mutianyu sa kľukatí cez husté zelené kopce, takže máš pocit, akoby múr plával po vlnách prírody. Už len ten kontrast – hlboké údolia, lesy a nad tým sa nekonečne vinie múr, ktorý drží tisíce / stovky rokov – to je obraz, ktorý sa ti zaryje do hlavy navždy.
A ver mi, keď sme po ňom kráčali, nevedeli sme, kde je začiatok a kde koniec. Pred nami aj za nami sa ťahali kilometre múru a my sme sa len smiali, že to predsa nemôže byť skutočné.
Bol to nádherný pocit, stáť na jednom zo siedmich divov sveta, no priprav sa na poriadnu túru a poriadne si zamakáš. Veľký čínsky múr sa kľukatí po hrebeňoch strmých kopcov, takže tu rovinu ani len nečakaj. Jeden úsek ťa vyženie strmo hore, o pár metrov ťa zase čaká prudký zostup – a takto stále dokola. Pot sme zo seba žmýkali pot ako z handry, ale stálo to každú kvapku. Ak sa sem vyberieš, nezabudni na pevnú turistickú obuv, športové oblečenie a dostatok vody – lebo tento zážitok si budeš musieť doslova odmakať.
Ako sme sa pomaly blížili ku koncu trasy a schádzali z kopcov, už sme cítili poriadny hlad. Pri výstupe sme si ešte kúpili pár suvenírov (samozrejme predražených, ako to pri pamiatkach býva) a potom sme natrafili na Subway, no to nebola voľba pre mňa. Radšej som si vybral jedlo v neďalekej reštaurácii, kde mali niečo ako čínske torteliny – tentoraz nie v polievke, ale podávané ako cestoviny s mäsom. A poviem ti, po tej namáhavej túre to bola božská hostina. Sedel som tam s plným tanierom a čínskym klobúkom na hlave a cítil som sa ako pravý miestny.
Lenže deň sa pomaly chýlil ku koncu a my sme potrebovali nájsť cestu späť do mesta. A tu prišiel problém – posledné linky do Huairou už nepremávali, a tak nám nezostávalo nič iné, než hľadať alternatívu.
Čo nás zarazilo na ceste späť?
Nakoniec nám neostávalo nič iné, len skúsiť šťastie s lokálnymi taxikármi, pretože ani Didi Travel nám už nevedelo nájsť žiadne auto. Trochu sme sa obávali, že nás ošklbú, ale nakoniec sme vyjednali cenu okolo 15 € a jeden šikovný vodič nás vzal do mesta Huairou. Cesta trvala približne 30 minút a šli sme po širokej diaľnici, popri ktorej sa striedali moderné budovy s nekonečnými kopcami. Vodič vedel pár slov po anglicky, my zas pár fráz po čínsky (hlavne vďaka prekladaču 😅) a nakoniec z toho vznikla celkom zábavná jazda. Dokonca nás vyhodil presne na autobusovej stanici, odkiaľ už chodili spoje späť do Pekingu – úplný frajer!
A tam sme si všimli niečo fakt zaujímavé: po celej stanici stáli ženy v žltých bundách, ktoré ukazovali ľuďom, do ktorého autobusu majú nastúpiť. My sme ich medzi sebou hneď začali volať „mimoni“ 🟡😂. Ich práca bola vlastne riadiť, organizovať a navigovať cestujúcich, niečo ako živé semafory. A vieš čo je zaujímavé? V Číne vôbec neuvidíš toľko bezdomovcov ako u nás. Možno je to tým, že každý tu má nejakú prácu, aj keby to malo byť len ukazovanie cesty na autobus – úplný kontrast oproti tomu, čo poznáme zo Slovenska. Kominizmus.
Čo ďalej?
V ďalšej časti nášho dobrodružstva sme sa rozhodli pokračovať v objavovaní a zavítali sme do jedného z najznámejších palácov Pekingu – miesta, kde kedysi sídlil samotný cisár. Čakali nás tam rozľahlé nádvoría, nádherná architektúra a história, ktorá ťa doslova pohltí. No o tom ti poviem viac už nabudúce. 👀 Preto sa určite prihlás na odber newslettera a sleduj ma aj na Instagrame, nech ti neujde ďalšia kapitola z tohto čínskeho dobrodružstva. 🇨🇳✨
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
