Zakázané mesto Peking. Po prvom jet lagu v živote a cestovaní lietadlom dokopy viac ako 14 hodín sme sa konečne zobudili do ďalšieho dňa v Pekingu. Po pol dni objavovania – nákupného strediska, kde som si prišiel na svoje, a prvej poriadnej čínskej polievke, ktorá mi zachutila hneď na prvýkrát – sme sa s Rolom a jeho sestrou Julkou konečne vybrali na naše prvé veľké dobrodružstvo v hlavnom meste Číny.
A kam inam by to malo byť, než do najznámejšej časti Pekingu a vlastne aj celej krajiny? Okrem Čínskeho múru samozrejme. Do Zakázaného mesta.
Zakázané… a prečo vlastne? Názov nie je len tak pre nič za nič. Po stáročia totiž platilo, že do cisárskeho paláca sa smel dostať iba samotný cisár, jeho rodina a úzky okruh vybraných dvoranov. Pre bežného smrteľníka boli brány tohto mesta prísne zatvorené – vstup bol doslova zakázaný a porušenie tohto pravidla sa trestalo smrťou. A tak sa zrodil názov, ktorý aj dnes znie tajomne a lákavo – Zakázané mesto. Čiže vlastne to je celé palácový komplex, kde žil Cisár.
Zakázané mesto – cesta tam
Keďže naše ubytovanie bolo prakticky na rovnakej ulici ako samotné Zakázané mesto, rozhodli sme sa, že to bude naša prvá veľká zastávka. Stačilo prejsť len niekoľko zastávok metrom a ocitli sme sa pri námestí Tian’anmen, ktoré sa nachádza priamo oproti hlavnému vstupu. Mimochodom, nejde len o hocijaké námestie – Tian’anmen je najväčšie námestie na svete, s rozlohou viac než 440 000 m², kde sa zmestí až milión ľudí. A ver mi, že v tej mase davu, ktorá tam išla sme sa cítili naozaj maličkí.
Naša návšteva pritom vyšla len dva dni pred začiatkom Zlatého týždňa, čo je sedemdňová celoštátna dovolenka začínajúca 1. októbra, kedy sa oslavuje Národný deň Číny. Počas tohto obdobia majú voľno stovky miliónov Číňanov a vydávajú sa cestovať, takže pamiatky bývajú preplnené a bezpečnostné opatrenia sprísnené. Aj preto už vtedy panovali pri námestí a Zakázanom meste zvýšené kontroly a niektoré priestory boli uzavreté.
Cesta tam ale nebola taká jednoduchá. Aby sme sa dostali bližšie k Zakázanému mestu, museli sme prejsť viacerými kontrolami, ktoré sa nápadne podobali na tie na letisku – röntgeny, detektory kovov, skenery batožiny. Na viacerých miestach sme museli ukázať pasy, zatiaľ čo miestni obyvatelia predkladali svoj čínsky občiansky preukaz, a preukazovali sa skenom tváre. Celý proces bol dosť zdĺhavý a tvorili sa dlhé rady. Pre nás to bol jeden z prvých kultúrnych šokov – niečo, čo doma nezažiješ ani pri vstupe na najväčší festival.
Prvé kroky do Zakázaného mesta
Pomaličky sme sa približovali k hlavnej bráne, kde na nás pozerala obrovská fotografia Mao Ce-tunga. Bol to zakladateľ Čínskej ľudovej republiky a jej prvý predseda (1949 – 1976). Mao je dodnes jednou z najkontroverznejších postáv čínskej histórie – pre mnohých symbol boja proti imperializmu a zjednotenia krajiny, no zároveň človek, ktorý stál za politickými kampaňami ako Veľký skok vpred či Kultúrna revolúcia, ktoré priniesli obrovské utrpenie a milióny obetí. Jeho portrét visí na Bráne nebeského pokoja (Tian’anmen) už od roku 1949 a každý deň si ho prídu pozrieť tisíce návštevníkov.
Prešli sme si potom celé Zakázané mesto, tentoraz bez sprievodcu, iba so zvukovým sprievodcom. Mali sme také zariadenie so slúchadlom a keď sme sa približovali k nejakej budove, samo sa spustilo rozprávanie. Samozrejme, vybrali sme si angličtinu, ale po chvíli sme zistili, že ponúkajú dokonca aj slovenčinu. (Ako sme len tak prešli okolo jedného z support centier v komplexe.) Povedal som si, že prečo nie, no poviem ti, znelo to, ako keby text čítal Google prekladač – monotónne a s čudným prízvukom.
Aj keď som si z toho veľa nezapamätal, bolo super zažiť, že technológia vie rozpoznať našu polohu a rovno nám povie niečo o mieste, kde stojíme. A vidieť celý ten palácovy komplex bolo niečo neskutočné. Obrovské, úplne ine budovy ako my máme a ta kultúra nádherná.
Každá časť mala svoje špecifiká – presne vedeli, kde mohli a kam naopak nesmeli poddaní pri oslavách vstúpiť. To celé vytváralo pocit, že sa tu človek vracia o stovky rokov späť, do čias cisárov a dynastií.
Samá zaujímavost zo Zakázaného mesta
Ako sme sa prechádzali týmto obrovským komplexom, všimli sme si aj detaily, ktoré ukazovali, aké prísne pravidlá tu kedysi platili. Chodník v úplnom strede nádvoria bol vyhradený výhradne pre cisára. Nikto iný po ňom nesmel kráčať – ani vysokí hodnostári, ani zahraniční hostia. Poddaní museli používať bočné chodníky, aby bolo jasné, že stred patrí len „Synovi nebies“. Pri jednej z hlavných brán stáli kamenné levy – symboly sily a ochrany. Zvyčajne sú v páre: samec s loptou pod labou (znak moci) a samica s levíčaťom (znak starostlivosti o dynastiu).
Po niekoľkých metroch sme narazili na skupinku dievčat oblečených v krásnych tradičných Hanfu krojoch. Hanfu je pôvodný čínsky štýl oblečenia, ktorý sa nosil celé stáročia predtým, než ho nahradili modernejšie uniformy a západné odevy. Dnes si ho ľudia obliekajú hlavne pri sviatkoch, festivaloch alebo práve na fotenie v historických pamiatkach. Jasné, že sme si s nimi spravili fotku – a aj keď boli veľmi drobné, bol to pre nás celkom cool zážitok.
Ďalším zaujímavým detailom boli sošky zvierat na strechách palácov. Tie slúžili nielen ako dekorácia, ale najmä ako symbol prestíže a ochrany pred zlými duchmi. Platilo tu pravidlo: čím viac figúrok, tým vyšší význam budovy. Maximum bolo desať malých zvierat plus drak na čele, teda spolu jedenásť. Takýto „plný set“ mali iba tie najdôležitejšie stavby – napríklad trónna sieň Najvyššej harmónie, kde cisár prijímal hostí.
Koľko času vyhraďiť na Zakázané mesto?
Celkovo sme sa v Zakázanom meste túlali niekoľko hodín, až sme sa dostali na úplný koniec komplexu – do cisárskych záhrad. Bola to úplne iná atmosféra než na rozľahlých nádvoriach s množstvom kamenných plôch. Tu sa zrazu objavili zelené stromy, skaly usporiadané do umelých scenérií, kvetinové záhony a pavilóny, ktoré pôsobili ako oáza pokoja. Najviac nás zaujal jeden z obrovských stromov – podľa tabuliek a sprievodcov vraj starý aj viac než 300 rokov. Predstav si, že tam stál ešte v časoch cisárov, keď sa tu konali veľkolepé ceremónie. Záhrady slúžili panovníkovi a jeho rodine na oddych, prechádzky či súkromné oslavy a kontrastovali s prísnou majestátnosťou palácov.
Keď sme z komplexu konečne vyšli, ocitli sme sa na východnej strane, niekde pri Donghuamen Street. A tam nás už poriadne ťahal žalúdok. Našli sme jednu čínsku reštauráciu, kde sme si chceli dať niečo špeciálne. Vybrali sme si zmes rôznych jedál – ja som si povedal, že musím ochutnať aspoň nejaké mäso, tak som skúsil teľacie (alebo teda aspoň sa tak tvárilo 😅). Porcia bola malá a čo bolo horšie, celé jedlo bolo studené. Takže to ani veľmi neviem ohodnotiť – úprimne, nijako extra nám to nechutilo. Vtedy som si povedal, že obyčajný rizek so zemiakmi by mi asi spravil väčšiu radosť.
Čo sme robili po takómto zážitku?
Potom sme sa ešte chvíľu túlali mestom a pozorovali okolie. Stále sme si v hlave spracovávali, že sme naozaj boli v Zakázanom meste – a to viac ako pol dňa. Bol to neuveriteľný zážitok, komplex tak obrovský, že by pokojne svojou rozlohou zatienil celé naše rodné sídlisko či Poľov. 😅
Keď sme sa vrátili, večer sme si dali zaslúžený oddych. Cestou späť sme neodolali a zastavili sa v reštaurácii, ktorú som objavil už v predošlej časti pri svojom sólo potulovaní. A tam sme si dali poriadne horúce čínske polievky. Presne to sme po celom dni potrebovali – jednoduché, chutné, výživné a hlavne teplé jedlo, ktoré nás zasýtilo a zahrialo.
Potom sme sa spokojní vrátili na hotel, aby sme si oddýchli a pripravili sa na ďalšie dobrodružstvo. A to nebolo hocijaké – čakalo nás totiž jedno z novodobých siedmich divov sveta. Ako sme sa tam však nakoniec dostali? Nuž, poviem ti len toľko, že to bolo poriadne dobrodružstvo a skoro to celé stroskotalo. Ale o tom už v ďalšej časti. 😉
Nezabudni ma sledovať na Instagrame a prihlás sa na newsletter, aby ti neušla ani jedna časť Bludneho Vychodňara!
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
