Moje blúdenie po zelenej írskej krajine naberalo na obrátkach a ja som už mal v hlave niekoľko svojich „misií“. Do mesta Carrick-on-Shannon. No objavil sa jeden zásadný problém – nič, čo by sa nedalo vyriešiť, ale všetko to bolo maximálne nepraktické. O tom ti však poviem o chvíľu.
Najprv ti chcem priblížiť, ako tu funguje doprava, pretože to je niečo, čo ťa v Írsku prekvapí viac, než by si čakal. Z mojej skúsenosti – mimo Dublinu nie je verejná doprava nič extra. Trvá dlho, kým sa niekam dostaneš, a ak nebývaš pri železničnej trati, priprav sa na čakanie. Vlaky tu nie sú tak husté ani prepojené ako u nás na Slovensku či v zvyšku Európy. A úprimne? Aj autobusy máme doma lepšie – chodia častejšie, do viacerých obcí a s lepšími prestupmi.
Základná aplikácia, ktorú si tu určite treba stiahnuť, sa volá TFI – Transport for Ireland. Je to ich oficiálny web aj appka, kde si vieš pozrieť všetky autobusové a vlakové spojenia po celom Írsku. Len pozor – cez aplikáciu si nekúpiš lístok online.
Ak chceš ísť autobusom, máš dve možnosti – kúpiť si lístok priamo u vodiča, alebo ak ide o diaľkový spoj (napríklad Expressway, ktorý sa často mylne pletie s FlixBusom), vieš si ho kúpiť cez ich oficiálnu stránku.
Inak FlixBus v Írsku naozaj nejazdí – takže pozor na falošné odkazy.
Na krátke trasy po meste alebo medzi dedinami tu funguje LEAP karta – niečo ako naša dopravná karta, len bez mesačníka. Funguje na princípe dobíjania kreditu – napríklad si tam pošleš 20 € a potom ju len priložíš pri vodičovi, keď nastupuješ. Automaticky ti stiahne sumu za jazdu. Zo začiatku mi to nedávalo veľký zmysel, keďže som veľa necestoval, ale neskôr som zistil, že sa to oplatí viac než kupovať lístky v hotovosti.
Napríklad moja najčastejšia trasa bola z mesta Mohill do Carrick-on-Shannon – klasický jednosmerný lístok u vodiča stojí 4 €, spiatočný 7 €. Ale ak použiješ LEAP kartu, jednosmerná jazda ťa vyjde len 2,80 €, a aj spiatočne ideš za rovnakú cenu. Takže sa to fakt oplatí – najmä, ak cestuješ často.
Ak si chceš kúpiť lístok na vlak, urob to radšej cez web – je to jednoduchšie a rýchlejšie než cez ich aplikáciu, ktorá sa občas seká. Oficiálny web Irish Rail funguje spoľahlivo a kúpa lístka je otázkou pár klikov – zadáš, odkiaľ – kam, zvolíš dátum a zaplatíš kartou. Ak cestuješ spontánne, dá sa lístok kúpiť aj v automate na každej stanici, priamo kartou. Jednoduché ako facka.
Prvá cestovateľská skusenost do iného mesta – Carrick-on-Shannon
Moja prvá cestovateľská skúsenosť mimo Dublinu smerovala do hlavného mesta grófstva Leitrim – Carrick-on-Shannon. Ráno som ešte netušil, čo ma čaká. Chcel som ísť skorým autobusom okolo ôsmej z môjho mestečka Mohill.
Lenže Mohill je asi 4 kilometre odtiaľ, kde bývam, a keďže som vtedy nemal ešte ani auto, ani bicykel, ostali mi len moje nohy. Takže som si to pekne odkráčal – 45 až 50 minút rýchlejšou chôdzou, aby som to stihol. Vyrazil som okolo siedmej ráno, ale netušil som, čo ma čaká.
Cesta bola úplná tma. Na celom úseku ani jedna lampa, len ja, cesta a mobil, ktorým som si svietil asi päť metrov pred seba. Vietor fúkal, bolo chladno a ticho – presne ten typ rán, keď si hovoríš, že to buď dopadne super, alebo vôbec. 😄 Nakoniec som sa na zastávku dostal bez úrazu – stále tma, aj keď už bolo po ôsmej. Až keď sme sa po asi 40 minútach jazdy priblížili k mestu, začalo sa rozvidnievať.
Keď mi doma hovorili, že „v Írsku v zime nie je zima“, tak som tomu uveril. Takže – žiadne zimné topánky, len klasické tenisky, čo som nosil aj v lete. A hoci cez deň tu máš bežne 8 až 10 stupňov, rána bývajú iný príbeh.
Aké boli prvé dojmy?
V ten deň som to poriadne oľutoval. Bolo začiatkom januára, slnko ešte nevyliezlo a na cestách sa držala námraza. Miestami sa to šmýkalo, ale išiel som si svoje – veď keď už si niečo zaumieniš, musíš to dokončiť, aj keď ti omŕzajú prsty. 😄 Ako som dorazil do Carrick-on-Shannon, zamieril som rovno k marine – mestečko leží priamo pri rieke Shannon a všade boli pristavené lode, ktoré v lete robia výletné plavby. Voda sa trblietala a aj bez snehu to malo zimnú atmosféru – taký ten tichý írsky pokoj.
Potom som sa vybral do centra mesta, kde ma čakala jedna z najzaujímavejších pamiatok, o ktorej som dovtedy ani netušil, že existuje – Costello Memorial Chapel, najmenšia kaplnka v Európe a druhá najmenšia na svete. Postavená bola v roku 1879 ako pamiatka manželky Mary Josephine Costello, ktorú jej manžel Edward Costello veľmi miloval.
Je to vlastne ich spoločné miesto odpočinku – obaja sú pochovaní priamo vnútri, v presklenej hrobke pod podlahou. Celá kaplnka meria len asi 4,8 × 3,6 metra, takže sa do nej zmestí ledva pár ľudí. Ale jej atmosféra je silná – tichá, osobná, akoby si vstúpil do niečieho srdca.
Stará veznica a súdna budova
Po ceste som ešte minul Leitrim County Council Arts Office – budova ničím výnimočná, skôr úradný dom kultúry. Ale hneď neďaleko stojí malá vežička s hodinami, ktorá ma zaujala svojou jednoduchosťou. Je to pamätník venovaný Owenovi McCannovi, J.P.C.C., miestnemu sudcovi a občianskemu lídrovi, ktorý sa v 19. storočí zaslúžil o rozvoj mesta. Také tie detaily, ktoré by si možno prehliadol, ale keď sa zastavíš a pozrieš na nápis, zistíš, že aj malé mestečko má svoju históriu, svojich hrdinov a svoj rytmus.
Z chodníka som sa pomaly dostal k The Dock, čo je dnes umelecká galéria a kultúrne centrum priamo v centre Carrick-on-Shannon. Ráno bolo ešte zatvorené, ale neskôr som sa tam vrátil. A dobre som urobil – pretože táto budova má fascinujúcu minulosť. Kedysi to totiž bola okresná súdna budova, kde prebiehali procesy a priamo vedľa nej stála mestská väznica.
Hovorí sa, že pod oboma budovami vedie tajný podzemný tunel, ktorým väzňov prevádzali z cely priamo do súdnej siene – bez kontaktu s verejnosťou. Dnes tam sídli moderná galéria s výstavami miestnych aj zahraničných umelcov, a vstup je zadarmo, čo vždy poteší.
Mestský park a katedráli
V blízkosti The Dock sa nachádza pár zaujímavých sôch a umeleckých inštalácií, ktoré vítajú návštevníkov pri vstupe do People’s Parku – menšieho mestského parku, kde sa dá fajn oddýchnuť, posedieť a pozorovať život okolo. Nie je to Central Park, ale má svoje čaro – hlavne ak máš rád pokoj a zeleň. Cestou do parku som si všimol aj budovu s krásnou mozaikovou stenou – doslova umelecké dielo na fasáde, ktoré kontrastovalo s typickou sivou írskou oblohou.
Keď sa galéria The Dock otvorila, vošiel som dnu a strávil tam nejaký čas. Vstup bol zadarmo, a hoci modernému umeniu nie vždy rozumiem, musím uznať, že niektoré kúsky vo mne zanechali dojem – také tie momenty, keď nevieš presne prečo, ale niečo v tebe zarezonuje.
Keď sa mi konečne rozmrazili prsty na nohách, pokračoval som ďalej ku kostolu St. Mary’s Roman Catholic Church. Je to krásna, klasická írská kamenná stavba s vysokou vežou a vitrážovými oknami, typickými pre miestne farské kostoly. Postavený bol v 19. storočí, a zvnútra má jednoduchý, ale veľmi pokojný interiér. Taký, kde sa ti automaticky stíši hlava.
Len pár desiatok metrov ďalej stojí St. Mary’s Roman Catholic Church, ktoré kedysi slúžilo ako anglikánsky kostol. Dnes je z neho malé múzeum venované histórii regiónu Leitrim – no keď som tam prišiel, bolo zatvorené, takže som si prešiel len cintorín v okolí. Nič veľkolepé, ale zaujímavý kontrast s írskou katolíckou architektúrou.
Čas na obed, ale kde?
Po toľkom chodení som už poriadne vyhladol, tak som zamieril do talianskej reštaurácie v centre mesta – Di Vino. Dal som si klasickú carbonaru a k tomu pivo Peroni – parádna kombinácia, zvlášť po mrazivom dni. Jedlo bolo výborné, naozaj som si pochutil, a keď som sa tam vrátil o pár dní neskôr, ochutnal som aj pizzu – síce nie ako z Talianska, ale celkom „decentná“, ako by povedali Íri.
Jedno z najkrajších miest, kam sa v Carrick-on-Shannon oplatí zájsť, je Riverfront Amenity Park.
Tiché miesto pri rieke, kde sa dá zhlboka nadýchnuť, sadnúť si na lavičku a len tak pozerať na vodu, kačky a labute, ako sa pokojne kĺžu po hladine. Z móla je výhľad na celý breh a keď sa zadívaš do diaľky, máš pocit, že čas sa tam na chvíľu zastaví.
V parku sa nachádza aj malá botanická záhradka s rôznymi rastlinami a kvetmi, no keďže som tam bol v januári, veľa toho nekvitlo. Aj tak to malo svoje čaro – ten kontrast zimnej tichosti, vlhkej trávy a rieky, ktorá si šumela svojou cestou, presne ako v starých írskych baladách.
A tým sa moja prvá malá írská misia skončila. V ďalšej časti som sa už vybral do hlavného mesta grófstva Sligo a jeho okolia, kde som mal konečne aj bicykel, takže som mohol spoznávať aj vzdialenejšie miesta. Ak nechceš, aby ti tento výlet ušiel, prihlás sa na newsletter a sleduj ma na Instagrame – čaká nás ešte veľa príbehov z dažďovej, ale nádhernej Írskej zeme.
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
