Od polovice októbra, keď som začal písať tento blog (a neskôr ho spustil 1. januára 2025), som mal v hlave jeden jasný cieľ – ísť do zahraničia a skúsiť nový život. Vedel som, že chcem do krajiny, kde sa hovorí po anglicky. V hre boli USA, Anglicko, Austrália, Nový Zéland… a nakoniec Írsko.
Írsko mi padlo do oka hneď z niekoľkých dôvodov. Je to krajina v rámci Európskej únie, takže ako Slovák tam môžem legálne pracovať aj žiť bez akýchkoľvek víz – čo je veľká výhoda oproti iným anglicky hovoriacim krajinám. Bol to pre mňa taký „lístok na istotu“ – ďaleko od domova, no stále v Európe.
Na internete som narazil na agentúru CoolAgent, ktorá sprostredkúva prácu práve v Írsku. Poslal som im životopis a po niekoľkých týždňoch prišli aj prvé pohovory – väčšinou koncom novembra a začiatkom decembra. Nakoniec som si vybral ponuku, ktorá sa mi zdala najlepšia, a bez dlhého rozmýšľania som kúpil letenku do Dublinu.
Lenže, ako sa ukázalo, nie všetko išlo podľa plánu. Agentúra mi poslala aj autobusový lístok ( preposlané cez druhú agentúru s ktorou spolupracujú v Írsku) cez FlixBus – no to som ešte netušil, že v Írsku FlixBus vôbec nejazdí. A tam sa začalo moje prvé írske dobrodružstvo…
Ukázalo sa, že FlixBus v Írsku vôbec nejazdí a až vodič mi s úsmevom povedal, že to je „typický scam“, ktorý sa na internete stále zobrazuje. A tak sa začal môj írsky príbeh.
Let som mal 16. decembra, do práce som mal nastúpiť 19. decembra, takže som si povedal, že si dám malú aklimatizačnú pauzu. Let bol večerný, preto som si radšej rezervoval hotel Radisson Blu priamo na letisku v Dubline – stálo ma to okolo 150 eur za noc, čo bola pre mňa vtedy celkom rana do rozpočtu, ale povedal som si, že po dlhom dni si zaslúžim poriadny oddych.
Na druhý deň o 11:40 mi mal ísť autobus z letiska do mesta Carrick-on-Shannon. Trvalo mi však dosť dlho, kým som zistil, odkiaľ presne autobus odchádza, pretože aplikácia FlixBus ukazovala úplne iné miesto, než bola skutočná zastávka. Nakoniec som to našiel – bola to linka Expressway 13, smer Sligo. Z pred terminálu 1.
Keď som vodičovi ukázal môj online lístok, len sa usmial a povedal:
„Tento lístok je neplatný, ale keď si zaplatil, tak ťa zoberiem.“
Takže som sa nakoniec predsa len dostal na palubu. Vďaka tomu som sa aj poučil – nie všetko, čo funguje v Európe, funguje v Európe.
Po niekoľkých hodinách cesty som dorazil do Carrick-on-Shannon, kde ma mal čakať taxík do hotela, v ktorom som mal pracovať. Síce tam stál úplne iný vodič, než s ktorým som bol dohodnutý, no našťastie ma zobral. Doviezol ma priamo na recepciu, kde som už hlásil, že prichádzam ako nový zamestnanec. A potom som dostal aj obed. Dál som si Fish and Chips.
Všetko prebehlo v pohode. Počkal som na manažéra, ktorý mi ukázal aj ubytovanie. Dostal som samostatnú izbu v dome, kde som zdieľal kuchyňu, obývačku a kúpeľňu s ostatnými kolegami. Povedzme, že to nebol luxus, ale po Sardínii to bolo lepšie než som čakal – hlavne to súkromie. Izba nebola nič extra, no postupne som si ju upravil podľa seba, pridal pár drobností a začal sa tam cítiť ako doma. Teraz tam už máme aj fitku namiesto obývačky.
Mal som asi deň alebo dva voľno, kým som nastúpil do práce, takže som stihol aj spoznať spolubývajúcich. Poradili mi pár vecí do života v Írsku – napríklad, že miestne potraviny sú dosť drahé a oplatí sa objednávať z Tesca, ktoré doručuje až pred dvere. To ma celkom prekvapilo – Íri majú naozaj všetko vyriešené pohodlne. Jediný háčik bol, že som potreboval írsku SIM kartu, tak mi ju požičali, kým som si vybavil vlastnú.
Prvý nákup mi pomohli vybaviť osobne – odviezli ma do obchodu, nech si spravím rýchly základný nákup a naučím sa, kde čo majú. Všetko išlo hladko, systém fungoval, ľudia boli milí… jednoducho, Írsko ma vítalo v dobrom svetle.
Samotná robota bola potom fajn – chvíľu mi trvalo zvyknúť si na ich prízvuk a spôsob komunikácie, ale po pár dňoch to už šlo. Trochu iné ako na Slovensku či v Taliansku, ale dalo sa. Deň pred nástupom som si vyšiel na prechádzku okolo hotela, ktorý sídlil v historickom hradnom komplexe. Boli tam záhrady, park a aj samotný hrad – prešiel som si to celé a mal som pocit, že som sa ocitol v nejakom filme s rytiermi. Fakt som sa cítil ako kráľ, čo si dal postaviť vlastný zámok. 😄
Na ďalší deň som už normálne makal, no keď prišlo prvé voľno, vybral som sa do okolia objavovať menšie zaujímavosti. Napríklad jeden zvláštny kameň, ktorý vyzeral ako oltár alebo kamenná stolička – no uznaj sám, vyzeralo to fakt zaujímavo (fotku nájdeš nižšie).
Najbližšie mesto od miesta, kde žijem, je Mohill – malé, pokojné mestečko asi 4 kilometre od mojej práce. Kedysi to bývalo hlavné centrum okresu, no dnes túto úlohu prevzal Carrick-on-Shannon. Mohill má len niečo okolo tisícky obyvateľov, no nájdeš tam všetko, čo človek potrebuje – malý obchod, dva bary, poštu, banku a zastávku autobusu, ktorý síce jazdí len párkrát denne, ale aj to je lepšie než nič. Typické írske vidiecke mestečko – tiché, zelené a s atmosférou pokoja.
V hoteli, kde som pracoval, mali počas zimy nádhernú perníkovú výzdobu – celé mestečko z perníka, s domčekmi, stromčekmi a svetielkami. Vyzeralo to ako z rozprávky a dotváralo to pravú vianočnú atmosféru. Bolo to niečo, čo ma každý deň privítalo pri vstupe do práce, a aj keď som bol ďaleko od domova, trochu to zahrialo pri srdci.
Vtedy som po prvýkrát zažil Štedrý večer úplne sám. Spravil som si niečo jednoduché na večeru – len také moje „írskoslovenské“ jedlo – a potom som si uvedomil, že aj to patrí k životu. 24. decembra som ešte pracoval, pretože v Írsku majú voľno až 25. decembra, kedy bol hotel ako jediný deň v roku úplne zatvorený.
Táto skúsenosť mi dala veľa. Uvedomil som si, že v živote nič nie je zadarmo a že ak chceme niečo dosiahnuť, musíme na sebe makať každý deň – aj keď to nie je vždy jednoduché. No presne tieto momenty nás formujú.
Ak chceš zažiť ďalšie dobrodružstvá z môjho života v Írsku, prihlás sa na newsletter a sleduj ma na Instagrame, aby ti neušla ďalšia časť Bludného Východniara z „krajiny dažďa a zelene“. 🍀
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
