Ako pokračovalo moje bláznovstvo presunov po Španielsku? To ti prezradím v tejto časti. Vybral som sa späť do mesta Malaga, mesta, kam som vlastne pôvodne priletel pred pár dňami – no takmer som tam nepobudol, lebo som hneď utekal ďalej do Mijas (o tom si môžeš prečítať TU), a v poslednej časti som skončil až na Gibraltári (to tiež nájdeš TU).
Ráno po tom, čo som zmokol na skale Gibraltáru ako prechádzajúci kaktus v monzúne, som sa prebral na ubytku, nie všetky veci som mal suché… ale čo už. Musel som sa pohnúť ďalej.
Sadol som na ranný autobus späť do Malagy, ktorý ma doviezol priamo na hlavnú autobusovú stanicu. Tam som si vybavil autobusovú kartičku, ktorou sa v Malage jazdí lacnejšie, a hneď som pokračoval ďalej – smer Jardines de Pedro Luis Alonso, čo bol a nebol môj prvý cieľ v meste. Tam som aj vystúpil z autobusu.
Výstup na Mirador de Gibralfaro
Jardines de Pedro Luis Alonso som si síce prešiel, ale to nebol môj hlavný cieľ. Skutočný cieľ čakal o pár desiatok výškových metrov vyššie.
Chcel som sa dostať na Mirador de Gibralfaro, známy vyhliadkový bod, odkiaľ je jeden z najkrajších pohľadov na celé mesto. Tak som šliapal do kopca – pár minút, ale keď bolo teplo, cítil sa, akoby som šiel mini-Camino de Santiago – taká púť.
Keď som vyšľapal na vrchol, otvoril sa predo mnou epický výhľad na Malagu – celé mesto, prístav, býčiu arénu a samozrejme rímske koloseum, ktoré sedí pod kopcom ako malé lego medzi modernými budovami.
Plaza de Toros de La Malagueta je býčia aréna v neomudéjar štýle z 19. storočia. Kedysi sa tu konali koridy, dnes slúži najmä na kultúrne podujatia. Z Miradoru Gibralfaro ju vidno krásne zhora – veľký žltý kruh, ktorý ti hneď prezradí, že si v Andalúzii
Jardines de Pedro Luis Alonso
Tieto záhrady, ktoré som prešiel ešte dole, sú postavené v andalúzskom štýle, plné pomarančovníkov, fontán a malých chodníčkov. Sú menšie, ale veľmi pekné – ideálne na prechádzku, ak potrebuješ rýchlo prejsť z chaosu mesta do niečoho, čo vyzerá ako zelený pokoj oázy.
Hrad Gibralfaro – pevnosť nad Malagou
Ako som pokračoval po chodníku a blížil sa k vrcholu, postupne sa objavovali stredoveké hradby hradu Castillo de Gibralfaro.
Tento hrad bol postavený v 14. storočí Mauarmi a slúžil ako vojenská pevnosť na ochranu celého pobrežia. Z vrchu mal každý vojak dokonalý prehľad o tom, čo sa deje v prístave aj v meste.
Môžeš ísť aj dovnútra – a stojí to za to. Vstup je približne 5 €, ale odporúčam ti dvojitý lístok, ktorý platí aj do hradu Alcazaba dole pod kopcom. Tak si spravíš krásne „kolečko“ po hradbách, záhradách a celom opevnení bez toho, aby si kupoval vstup dvakrát.
Alcazaba – maurská pevnosť nad mestom
Alcazaba de Málaga je jedna z najvýznamnejších pamiatok celého mesta. Postavili ju Maurovia v 11. storočí a bola to ich hlavná pevnosť – zároveň palác, sídlo miestnej vlády, miesto, odkiaľ kontrolovali celé pobrežie.
Má typické islamské záhrady, úzke chodníčky, oblúky, malé nádvoria, veľa zelene a krásne výhľady. Je to taká menšia verzia Alhambry v Granade. A keď si tam pár hodín, úplne zabudneš, že si v modernom meste – je to ako prechod do stredovekého Andalúzska.
A k tomu všetkému patrí jedna top vec:dvojitý lístok na Alcazabu + Gibralfaro je najlepší deal, čo môžeš kúpiť.
Rímsky amfiteáter pod Alcazabou
Po tom, čo som dokončil svoje potulky Alcazabou, zišiel som späť do centra a narazil na Teatro Romano, starý rímsky amfiteáter. Bol tam už v 1. storočí nášho letopočtu, no dlhé roky bol zasypaný a zabudnutý. Objavili ho až v roku 1951 počas prerábky budovy, keď robotníci odkopali prvé kamene.
Dnes je úplne odkrytý, krásne nasvietený a dá sa pri ňom posedieť aj cez deň, aj večer. Je to fascinujúci kontrast: hore maurská pevnosť, dole rímske divadlo – dve civilizácie na jednom kopci.
Obed v srdci Malagy
Po niekoľkých hodinách chodenia po kopcoch, hradbách a záhradách ma už slušne prepadol hlad. V centre som našiel pizzeriu V Café Negro, kde som si dal fajnovú pepperoni pizzu a k tomu pivko Alcazaba – keď už sme pri tej tematike. Nabitý energiou som mohol pokračovať ďalej.
Katedrála v Malage – „La Manquita“
Moja ďalšia zastávka bola Santa Iglesia Catedral Basílica de la Encarnación de Málaga. Ide o jednu z najkrajších renesančných katedrál v celom Španielsku, no miestni ju volajú La Manquita, čo znamená „Jednoruká“. Prečo? Lebo jedna z dvoch veží nikdy nebola dokončená. A tak stojí dodnes – majestátna, ale „neúplná“.
Vnútri som dostal audioguide v mobile – stačilo zadať číslo podľa toho, kde som práve bol, a hneď mi začal rozprávať o oltároch, vitrínach, sakrálnych predmetoch, architektúre… A bolo to fakt zaujímavé.
Katedrála sa začala stavať v roku 1528, ale úplne dokončená nie je dodnes. Je kombináciou renesancie, baroka a štipky gotiky a patrí k hlavným symbolom Malagy.
Niekde v centre mesta
Ani som netušil, že to skutočne stihnem — v centre Malagy už pomaly pripravovali výzdobu na blížiaci sa karneval. Bol som tam 1. marca 2025, všade sa povyvŕtali stánky, farebné girlandy, plagáty, stany — atmosféra ako pred veľkou oslavou.
Lenže… nestihol som to do detailov prežiť. Musel som už baliť batoh, lebo ma čakal ďalší let — a tak som sa len rozhodil okolo, pozrel na to z rýchlika a šiel ďalej.
Cestou som narazil na jednu zaujímavú budovu — vonkajšia fasáda ma chytila, no dnu sa nedalo ísť. Ale moje inštinkty ma nakoniec zviedli až na letisko v Malage. A odtiaľ… som letel znova — krátky let, len niečo vyše hodinku. Vieš kam? Tak to ti nechám ako malú hádanku.
Ak nechceš, aby ti ušla ďalšia časť mojej španielskej jazdy — prihlás sa na newsletter a nezabudni ma sledovať na Instagrame.
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
