Vieš, čo je na cestovaní najlepšie? Keď ti osud (a letenky) pripravia neplánované dobrodružstvá. Presne tak to bolo aj s mojím pol dňom v Nice – krásnom meste na Francúzskej riviére, len kúsok od Monaka. Ak si čítal predchádzajúci diel Bludneho Východňara o Monaku, tak vieš, že 4. septembra som už musel sedieť v školských laviciach – po tom, čo som celé leto brigádoval a cestoval po Sardínii.
Po víkende strávenom v Monaku, kde som býval v Airbnb v Nice, ma čakala posledná zastávka: návrat domov. Našťastie som si pred cestou stihol vyhľadať let z letiska Nice Côte d’Azur do Budapešti – odlet po 15:00, a potom takmer dve hodiny vo vzduchu. A čo to znamenalo pre mňa? Že mám pred sebou krásnych niekoľko hodín, ktoré môžem využiť na objavovanie mesta Nice. A to by bola škoda nevyužiť.
Ráno v Nice a výlet do „Ruska“
Dal som si skorší budíček, aby som toho čo najviac stihol. “Už” okolo deviatej ráno som sa prechádzal centrom mesta – konkrétne som dorazil na vlakovú stanicu Nice-Ville, ktorá sa nachádza priamo v srdci mesta. Bolo to ideálne, keďže moje ubytovanie bolo pri inej stanici blízko letiska (Saint-Augustin), takže som to mal všade len na skok.
Moja prvá zastávka? Niečo, čo by si vo Francúzsku asi nečakal. Katedrála Saint-Nicolas de Nice. A poviem ti – v momente, ako som ju zbadal, mal som pocit, že som sa teleportoval niekam na Červené námestie v Moskve. Guľovité, farebné veže, výzdoba ako zo St. Basil’s Cathedral a celkový „ruský vibe“, ktorý do južného Francúzska vôbec nepasuje – a práve preto ma úplne očaril. A dávaj si pozor, okolie je také noo.. pochmurne, išiel som tam zo stanice popod mosty a miestnými ulicami a ľudia, boli všeliaký. Také to nepekné francúzsko.
Táto pravoslávna katedrála bola postavená začiatkom 20. storočia pre ruskú aristokraciu, ktorá v tom čase rada trávila zimy na Azúrovom pobreží. Je to najväčší pravoslávny chrám mimo územia Ruska a patrí pod jurisdikciu Moskovského patriarchátu. V interiéri nájdeš ikonostasy, zlato, sviečky – všetko ako z pravoslávneho filmu. Proste niečo, čo ti v Nice úplne vyrazí dych. A ešte lepšie – vstup je zdarma, len si treba dať pozor na otváracie hodiny a oblečenie, keď chceš ísť dnu. Mne sa to nepodarilo.
Francúzska gotika a trocha moderného umenia
Vo Francúzsku asi každý pozná Notre-Dame – ten parížsky. Ale pozor, svoje Notre-Dame má aj Nice. Volá sa Basilique Notre-Dame de l’Assomption a hoci je menšia než jej slávnejšia sestra v Paríži, štýlovo jej vôbec nezaostáva. Gotická architektúra, dve symetrické veže, krásne vitráže – celkovo pôsobí veľmi majestátne, najmä keď si uvedomíš, že stojí uprostred moderného mesta.
Bazilika bola postavená v druhej polovici 19. storočia a je najväčším kostolom v Nice. Nachádza sa priamo na Avenue Jean Médecin, čo je hlavná tepna mesta plná obchodov, kaviarní a – električiek. A práve táto ulica ťa zavedie až na pláž, čo bol aj môj ďalší cieľ.
No ešte predtým ťa čaká Place Masséna – hlavné námestie v centre Nice, ktoré si na prvý pohľad zamiluješ. Námestie je známe svojimi čiernobielymi šachovnicovými dlažbami a farebnými historickými budovami. Po strede námestia jazdia električky a nad tebou sa vznášajú… čudní chlapi? 😄 Áno, tie stĺpy s farebnými postavičkami, sú súčasťou umeleckej inštalácie „Conversation à Nice“ od španielskeho umelca Jaumeho Plensu. Sochy predstavujú sedem kontinentov a po zotmení sa rozsvietia. A tá „žltá gorila“? To mohla byť dočasná výstava – v Nice sa totiž často menia verejné umelecké inštalácie, ktoré vždy trochu zneistia, či si náhodou nezablúdil do galérie.
Fontána du Soleil, pláž a výstup na Colline du Château
Ak si myslíš, že si už na pláži, tak ešte spomaľ – Fontaine du Soleil (Fontána Slnka) stojí za krátku zastávku. Nachádza sa priamo na konci Place Masséna a patrí medzi najfotografovanejšie miesta v Nice. Dominantou fontány je 7 metrov vysoká socha boha Apolóna, ktorého obklopujú mramorové postavy predstavujúce planéty a božstvá antiky. Celá fontána bola pôvodne postavená v 50. rokoch, ale neskôr odstránená a znovu obnovená – dnes žiari naplno a je centrom celého námestia.
A teraz už konečne smer pláž. Keď sa pred tebou objaví blankytne modré more a dlhý pás pobrežia Promenade des Anglais, pravdepodobne budeš natešený. Ale pozor – nie je to žiadna piesočná pohoda. Pláž v Nice je kamenistá – žiadny jemný piesok, ale poriadne okrúhliaky, ktoré ťa pekne potrápia pri chôdzi aj ležaní. Mňa osobne z toho boleli nohy len som sa na ne pozeral, a keď som neskôr mieril vyššie na ďalšiu zastávku, pochopil som výhodu: práve tieto kamene udržujú vodu krištáľovo čistú. Ideálne miesto na šnorchlovanie alebo len rýchle osvieženie.
Následne som sa vybral na kopec, ktorý sa volá Colline du Château – teda Hradný vrch. Žiadny hrad tam síce už nenájdeš, no čaká ťa mestský park plný zelene, výhľadov a pokoja. Miestni sem chodia oddychovať, behať, alebo cvičiť jogu. Cestou na vrchol som sa zastavil pri umelých vodopádoch, ktoré osviežia nielen tvár, ale aj náladu. V horúcom dni je to dar z nebies.
Colline du Château ti ponúkne výhľady, na ktoré nezabudneš – uvidíš odtiaľ prístav, staré mesto aj nekonečnú líniu promenády. Sadni si do tieňa stromov, vydýchni si, a užívaj si pocit, že aj pol dňa v Nice ti dokáže dať zážitky na celý život.
Cez prístav k pamätníku a na letisko už domov
Po oddychu na Hradnom vrchu som sa pobral späť dole – čas bežal a okolo jednej som už musel byť na letisku. Zamieril som smerom na druhú stranu kopca – k prístavu v Nice, ktorý pôsobí o čosi menej turisticky než promenáda, ale stále má svoj pôvab. Cestou som narazil na zaujímavý monument, ktorý ma na chvíľu zastavil.
Išlo o Monument aux Morts de Rauba-Capeù, mohutný pamätník padlým vojakom z 1. svetovej vojny. Vtesaný priamo do skaly, pôsobí monumentálne a dôstojne – aj keď o ňom možno veľa ľudí ani nevie, určite sa oplatí zastaviť. Jeho veľkosť a umiestnenie pri pobreží mu dávajú silný vizuálny dojem a ak máš chvíľku, sadni si k nemu a zamysli sa – nie každý zážitok musí byť len o fotkách a pláži.
Z prístavu som sa vybral na električku zo zastávky Port Lympia. Najprv si musíš kúpiť mestskú kartu, ktorú ti automat „vypluje“ za cca 2 €. Potom si ju vieš dobíjať podľa potreby – ideálne, ak sa plánuješ ešte niekedy vrátiť do Nice, pretože ti karta zostane a môžeš ju použiť znova. Platí na električky aj autobusy.
No a najlepšie na záver – električky v Nice chodia aj pod zemou! Áno, ako metro. Linka L2 ťa z prístavu zoberie priamo až na letisko, bez prestupu a stresu. Luxusný záver poldňového dobrodružstva.
Návrat domov
Tak ma pod palmou už čakalo zaparkované lietadlo a ja som si po viac ako dvoch mesiacoch dobrodružstiev konečne sadol – tentoraz smerom domov. Let z Nice do Budapešti trval necelé dve hodiny, no tým sa moja cesta ešte neskončila. Čakala ma ešte trojhodinová jazda autobusom z letiska a domov som dorazil tesne pred polnocou. A ráno? Rovno do školy. Áno, aj takto vyzerá návrat do reality. Ale úprimne? Tomu hovorím cestovanie na maximum.
A kam som sa vybral nabudúce? Prezradím len toľko – bola to ďalšia z drahých európskych destinácií. Ak nechceš, aby ti ušla ďalšia časť príbehu, sleduj ma na Instagrame a prihlas sa na newsletter. Bude to stáť za to!
Prekroč svoje hranice – práve tam sa ukrýva poklad, ktorý hľadáš.
Bludny Vychodňar
Sleduj ma na Instagrame!
